Rozhovor s Pavlom Blahom, reprezentačným trénerom, časť prvá
Stretli sme sa na zväze. Na stôl si doniesol notebook a k nemu svoju pre neho typickú kopu papierov a fotografií. Zápalisto mi takmer hodinu vysvetľoval a ukazoval rôzne tabuľky, prehľady, údaje. Nadšene mi popisoval skúsenosti z amerického olympijského centra, kde chodí so svojimi zverencami na sústredenia. Na brehu si ho mnohí z nás ani nevšimnú, pôsobí nenápadne. Večne s kamerou na krku a rozpisom jednotlivých jázd v ruke pozorne sleduje dianie na vode. A keď sa s ním dáte do reči, pochopíte, že to je fanatik v dobrom slova zmysle a špičkový odborník akých je málo. Bez problémov sype z rukáva umiestnenia svojich zverencov vrátane presného miesta a roku konania. A je to aj citlivý človek, kamarát, ktorý má rád dobrých ľudí a prírodu. Keď má hovoriť o sebe, zvrtne radšej reč na tému o kanoistike. „Vždycky sa všetko dá“ tvrdí. Na vizitke má napísané, PaedDr. Pavel Blaho, tréner štátnej reprezentácie.
Sýkora Ivan | 04.03.2005 05:31:05
Predstav sa nám prosím....
Som ročník 1953, v podstate skromný človek....(smiech). Kanoistika je v prvom rade moje hobby, nie je to len ako moja profesia a aj preto ma veľmi baví. Venujem sa jej, keď som v plnom zábere, celý deň. Aj keď som zo začiatku hrával futbal a hokej, po havárii na motorke, keď som nemohol riadne chodiť, tak ma kamarát Tomáš Bednárik dotiahol k tomuto športu. Ako 16-ročný som sa v Karlovej Vsi na zátoke začal venovať kanoistike ako kajakár a dosiahol som celkom slušné výsledky.
Tréner štátnej reprezentácie, také zaujímavé spojenie na vizitke, čo všetko skrýva v sebe toto slovné spojenie ?
To slovíčko štátnej by som vynechal, neviem či to je správne. Ale čo v sebe skrýva to spojenie ? Skrýva sa za tým celá organizácia práce, príprava kompletného harmonogramu športovej prípravy 4-ročného cyklu, vzhľadom na to, že pre mňa osobne sú vrcholom OH. Tréner si musí vedieť zorganizovať celý ročný tréningový cyklus s vyvrcholením v tom štvrtom roku, ktorý je najdôležitejší. Mal som možnosť byť pri troch takýchto cykloch a jeden nie kompletný som absolvoval v Mexiku. Prešiel som veľa krajín a viem, že človek by mal úzko spolupracovať s reprezentačnými trénermi aj v ostatných krajinách, aby dokázal využiť stále nové poznatky. Alebo vedieť prípadne svoj plán zmeniť a plynule nadviazať na to, čo má dopredu stanovené a vytýčené ako cieľ. Ja si myslím, že tá práca skrýva v sebe nielen organizovanie a absolvovanie tréningovej jednotky, niekedy počas dňa dokonca až štyroch, ale tréner sa musí aj neustále vzdelávať a študovať. Ide aj o to, aby sa vyznal trochu aj vo fyziológii, v biochémii, v technike pádlovania, čiže biomechanike, musí sledovať a poznať vývoj lodí a materiálov. Ďalej je to každodenná práca s loďou, keď sa niečo pokazí alebo treba niečo zmeniť. A samozrejme diagnostika samotného tréningu, neustále treba zaznamenávať údaje a vyhodnocovať ich na kvalitných zariadeniach v spolupráci so špičkovými odborníkmi a pracoviskami. Z toho všetkého, čo som uviedol, treba vyťažiť maximum, aby športovci mali všetky podmienky vytvorené a zabezpečené k svojmu napredovaniu. To je ozaj široká problematika......
Všetci, čo ste aktívni v kanoistike máte za sebou vlastnú pretekársku minulosť. Aká bola tá tvoja ?
Ja môžem poďakovať docentovi Čepčianskemu, ktorý v 68-om resp. 69-om založil jeden špičkový vysokoškolský klub Slávia UK Bratislava, kde dominujúce mená boli Ľubo Kadnár, Jindro Vybraniec, Číž Ján, Dubovský Marián a ďalší, ktorých som nemenoval. A potom neskôr druhá mladá generácia Kempan, Trnka, Janáček, Blaho Štefan. Na Slovensku boli dva špičkové oddiely v rámci Československa, Červená Hviezda a Slávia UK. A práve v UK bola úžasná skupina pretekárov, olympionici Kadnár (OH 72 Mníchov), Štark a Vybraniec (OH 96 Montreal) a československí reprezentanti M.Haviar, T.Soós, V.Štetka a J.Zajac. My mladí sme sa stali juniorskí majstri Československa v K4 v zložení Ľ.Štark, T.Bednárik, ja a M.Seman a boli sme potom ešte viacnásobní majstri republiky. Po absolvovaní FTVŠ som si v Dukle Trenčín odslúžil vojenskú službu a celkovo som získal 7 titulov majstra Československa a aj viaceré medzinárodné úspechy. Na sklonku kariéry ako 35ročný som štartoval na prvých majstrovstvách sveta v maratóne v Nottinghame. Tieto maratóny sme rozvíjali v rámci Európy, neskôr sveta a samozrejme aj v rámci Československa. Je veľmi dobré, keď si vie tréner na sebe odskúšať a potom ľahšie určiť to, čo športovec potrebuje. Tie základy, čo sme dostali v Slávii UK sme sa snažili ďalej vylepšovať. A to, čo sa nepodarilo našim trénerom, som sa snažil dať ako „nadštandart“ ďalším generáciám ja.
Ako sa človek stane trénerom reprezentácie resp. trénerom vôbec ?
Myslím si, že to musí byť prirodzený vývoj, dnes by mnohí chceli hneď preskočiť a robiť štátnych trénerov. Už počas štúdia na FTVŠ som robil s mládežou, mali sme času dosť, hlavne cez prázdniny a bol som aj vedecká pomocná sila na fakulte, takže sme si spravili výber chlapcov a pomáhali sme v klube. Pre nás boli tí starší príkladom, my sme zase boli vzorom pre tých mladších a vznikla prirodzená kontinuita. Mali sme také nepísané pravidlo, že v našom oddiely sa neohrial nikto, kto nebol do tretieho miesta na majstrovstvách Československa. To bola ozaj silná konkurencia, neskôr sa toto pravidlo povolilo. My sme tam vzhľadom na stiesnené priestorové podmienky dokonca nemali ani dievčatá. Bolo by veľmi náročné zladiť ženské aj mužské záujmy.
Spomenieš si na svojich prvých zverencov alebo na svoj prvý deň vo funkcii trénera reprezentácie ?
Ja som po skončení fakulty nastúpil ako praktikant na metodické oddelenie SÚV ČSTV a potom som narukoval, ale už počas vojenskej základnej služby som bol vytipovaný na miesto sekretára zväzu. Vtedy to zahŕňalo nielen jeden šport ako dnes, ale bola tam spoločná kanoistika (rýchlosť aj vodný slalom), ďalej veslovanie a keďže náš šport nebol celoročný v takom ponímaní ako je dnes, tak tam boli aj boby a sane. Neskôr som prešiel ďalšími funkciami, popri tom som si držal aj aktívne pretekanie v kanoistike. Celý ten aparát fungoval ináč oproti dnešku. To zastrešenie profesionálmi bolo veľmi účinné. Mal som výhodu, že moje vzory a moji tréneri doc. L.Čepčiansky a neskôr L.Kadnár riadili kanoistiku a boli predsedovia slovenského a neskôr československého zväzu kanoistiky. A vlastne oni ma profilovali a orientovali. V roku 1988 som nastúpil na pozíciu juniorského trénera federálnej reprezentácie a mal som tú česť pracovať s veľmi úspešnou generáciou. Mali sme 20 reprezentantov, z ktorých ešte dnes pretekajú Martin Doktor, Robo Erban. Z každého vrcholného svetového podujatia sme nosili medaile. A s tou generáciou som prirodzene prešiel až k seniorom ako tréner. Medzitým som strávil 2,5 roka v Mexiku ako tréner reprezentácie a už vtedy som sníval o celoročnej neprerušenej špeciálnej príprave na vode ako som ti o nej rozprával pred začiatkom nášho rozhovoru. A sčasti sme aj zrealizovali vo výhodných klimatických podmienkach dlhodobé sústredenia Kadnára a Erbana, ktorý jazdili K2. Boli takmer 4 mesiace sparingpartneri pre mexický kajakársky team. Nakoniec skončili na OH v K4 na štvrtom mieste a boli veľmi blízko medaile. Po mojom návrate domov som sa neskôr stal trénerom seniorskej reprezentácie.
Ako vypadá tvoj štandardný pracovný deň, keď si doma a ako keď si napr. v USA na sústredení s reprezentačnou K4?
Na sústredení som si za tie roky zvykol na pevný režim. Zvyknem skoro vstávať a už o šiestej idem behať, dám si rozcvičku a potom začne program až do večera, kedy ešte robím analýzu, prípravu na ďalší deň, vybavujem korešpodenciu alebo treba aj vyprať. Cez deň som v jednom kuse v pohybe, mňa táto práca veľmi baví. A keď som doma na Slovensku, tak je potrebné neustále udržiavať kontakt s kolegami na iných kontinentoch, čo si vyžaduje vzhľadom na časové posuny pracovať neobmedzene a často aj neskoro večer sa vraciam do kancelárie. Pred výcvikovými tábormi, medzinárodnými pretekmi a vrcholnými svetovými podujatiami som v plnom pracovnom nasadení, vtedy je non-stop potrebné konzultovať a overovať zabezpečenie týchto akcií. Moja práca nie je absolútne časovo ohraničená, môj telefón je pripravený pre pretekárov 24 hodín. A tréner na takejto funkcii musí byť odolný aj voči stresu.
Keď spomíname to zahraničie a komunikáciu.....
....chcel by som ešte ale povedať, že potom na jeseň po konci sezóny, vypnem. Lebo tiež musím ako človek relaxovať. Mám svoju záhradku, ktorú sme dostali v 68om roku za zbúraný dom. Postupne som si prestaval chatku na domček, kde som sa opäť presťahoval z paneláku. Tam je môj relax, je to pri Dunaji, okamžite idem k vode, do prírody na prechádzku so psom, zabehať si, zaplávať.
(toto bol krásny okamih nášho rozhovoru, keď sa zrazu Paľovi na tvári mihol zasnený výraz, ktorý prezradil, že vôbec nie je taký pragmatik ako sa môže mnohým na prvý pohľad zdať)
....chcel som sa opýtať na znalosť cudzích jazykov ?
Plynule hovorím španielsky, dohovorím sa anglicky, nemecky a rusky. A nemám problém v komunikácii portugalsky, taliansky, poľsky, srbochorvátsky. Všade vo svete sa dohovorím.
Pri našom poslednom stretnutí si spomenul novú koncepciu prípravy mladých reprezentantov. Podarilo sa ju prerokovať a presadiť na novom predsedníctve SZRK? A hlavne môžeš nám priblížiť tvoju predstavu a trošku sa o nej pobaviť ?
Aj v silných kanoistických krajinách prebiehajú po ukončení olympijskom cyklu nové voľby, ktoré prinášajú aj zmeny. Podobne aj u nás na ostatnom valnom zhromaždení, kde sa vymenila podstatná časť predsedníctva. Určite bude prerokovaná nová koncepcia, ale rozhodne by mal zvíťaziť zdravý rozum. Predpokladám, že by sa malo vychádzať z modelu doteraz úspešných pretekárov resp. na základe úspešných lodí, ktoré sa presadili. Ja som koncepciu predložil podľa svojich predstáv, pričom som vychádzal z úspechov predovšetkým K4. Ale aj z úspechu Marcely Erbanovej, ktorá dosiahla 5.miesto a potvrdila tak oprávnenosť aj veľkého diplomatického úsilia, lebo na OH štartovala vďaka pridelenej kvóty ICF. Spomeniem práve na jej príklade, kedy sme ju s veľkou podporou nominovali na MSJ do Japonska v roku 1995. Aj keď si človek musí také niečo vždy ťažko presadiť, nakoniec sa to vrátilo, ona to potvrdila svojimi výsledkami. Sú mnohí športovci, ktorí sú tesne za špičkou, ale vidím na nich, resp. treba mať cit a odhadnúť to, že ak sú výrazne motivovaní a majú vhodné morálno-vôlové vlastnosti, tak títo športovci, aj keď nie sú možno výrazné talenty s vynikajúcimi fyzickými predpokladmi, svojou cieľavedomosťou a svojím entuziazmom môžu dobehnúť tých, čo síce majú veľký talent, ale zase im to chýba niekde inde a nemajú potrebnú vytrvalosť. Dnes je možné takýmto spôsobom dobehnúť ozaj veľmi veľa.
A tá samotná koncepcia ?
Koncepciu by sme mali jednoznačne orientovať na štart na OH Peking v roku 2008. V Aténach už boli predstavené budúce OH a človek vidí úžasnú prípravu a profesionalitu, ktorú do toho Čína dáva. Je založená na obrovskej až vojenskej disciplíne s celoročnou neprerušenou prípravou vybraných športovcov v spojení so všetkou profesionalitou. Samozrejme my si musíme vytvoriť svoj model, pričom sú rôzne cesty k úspechu. Pokiaľ pôjdeme cestou celoročnej špeciálnej prípravy, asi uspejeme. Je to základ všetkého, celý rok musíš byť v profesionálnej príprave, čo u nás predstavuje model výcvikových táborov v režime neskorá jeseň, zima a jar, ktoré sme v prípade K4 realizovali na jeseň v teplom prostredí Floridy, kde nám veľká variabilita vodných kanálov dovolila realizovať väčšie objemy km na vode. V zime nasledovala 11 týždňová príprava v domácich podmienkach, ktorú odporúčam nahrádzať prípravou v lepších klimatických podmienkach. Jarná časť prípravy pokračovala v komplexne špičkovo zabezpečenom americkom olympijskom stredisku, kde nám vybojkovaná dráha a vynikajúce celkové podmienky dovoľujú prevádzať objektívnejšie kontrolné merania na vode.
A určite je správne, že sa začína dávať veľký dôraz na mládež. Ja si myslím, že budú úspešní, len ak sa tí najtalentovanejší z nich zaradia do špičkových tréningových skupín a potom urobia výsledky. Keď si to zrátame, juniorskí majstri sveta Erik Vlček a Richard Riszdorfer boli ako osemnásťročný resp. devätnásťročný na OH v Sydney a skončili štvrtí. A práve predtým absolvovali ešte ako juniori prípravu so seniormi a potom získali aj svoj juniorsky titul. Takíto športovci majú potom väčší predpoklad uspieť v ďalšom cykle prípravy a udržať si vysokú výkonnosť. Mám odpozorované, že keď sa niekto dva-tri roky nedokáže presadiť a dostať sa do svetového finále, potom sa ťažko kvalifikuje aj na OH. Tí športovci, ktorí nezískajú medaily v juniorských kategóriách, tak ťažko sa dá povedať, či vôbec majú šancu sa kvalifikovať alebo že z nich spravíme olympionikov. Na to som apeloval, že je potrebné urobiť jasný tvrdý výber a s tými zverencami potom spolupracovať. Samozrejme nie každý má na to predpoklady, nedá sa napríklad pre všetkých, čo sú u nás zaradení v strediskách, vybaviť prípravu v americkom národnom olympijskom centre. Sú aj výnimky, Slavo Kňazovický prešiel zo športového gymnázia so zameraním na atletiku v staršom doraste na kanoe, kde sa musel učiť najprv udržať stabilitu. V neskoršom veku všetko dobehol a získal striebornú medailu na OH.
Zaujímavým momentom v tvojej práci je práve príchod juniorov do reprezentácie, či už do 23 rokov resp. k seniorom vôbec. Ale aj tam je strata aj toho malého počtu nádejí, čo máme, dosť veľká. Kde robíme chybu a aké máš možnosti to ovplyvniť?
Práve sa tvorí moja nová pracovná náplň, konzultoval som aj pracovnú náplň iných trénerov v cudzine, napr. v Nemecku. Konkrétne tam jednoznačne reprezentačný tréner koordinuje aj juniorské výbery. Vo vyspelých krajinách si vyberú, tak ako som to už spomenul, tých najlepších 17-18ročných do seniorského teamu. Tým oni rastú a pomôže im to. U nás je skôr tendencia akoby schovať najlepších juniorov v reprezentačnom družstve juniorov. Ďalšia vec je, že ak títo mladí športovci, ktorí dostanú v tom veku šancu trénovať so seniormi, tak sa rýchlejšie presadzujú aj medzi nimi. Máme priamu skúsenosť zo súčasnej K4 a aj v minulosti to platilo, že junior, ktorý bol medailista, vedel ihneď prehovoriť do seniorskej špičky už prvý rok u mužov.
Sčasti si už na to odpovedal, ale súhlasíš teda s názorom tvojho kolegu, trénera juniorskej reprezentácie Roba Petrisku, že junior bez medaily z MS a ME nemá šancu sa neskôr presadiť medzi „dospelákmi“ ?
Súhlasím, ale snažil som sa Robovi vysvetliť, že základ u tých juniorov je pretekať so svetovou špičkou. My sme už v skoršom veku dávali skúšobné tréningy nie s našou špičkou, ale s maďarskou špičkou. Mladí musia dostávať šance už v tomto veku. Už to je plus, že robíme výber zo slovenských klubov a tí naši najlepší sa stretnú. Ale ja si myslím, že najrýchlejšia a najúčinnejšia metóda je metóda pozorovania, t.z. dať ich do kontaktu s medailistami z iných krajín. Je to aj práca pre nás trénerov, získavať tie kontakty na úrovni federácií aj osobnej. Hoci to ide veľmi ťažko, ale dá sa to. Samozrejme, keď sme už získali medailu na MS, tak nás s K4 Maďari „vyhnali“. Lebo je jednoznačné, že niekto z talentov, keď trénuje s dobrými, tak ich preskočí.
A je šanca v dnešnej dobe vybaviť takéto pobyty ?
Stále je šanca ! Treba využiť kontakty a myslím si, že zväz, keď chce byť úspešný, tak musí ísť takouto cestou. Treba to urobiť tak, aby druhý partner nebol len využitý, ale vytvoriť vzájomne výhodné podmienky, aby aj on z toho niečo mal. Aj keď je to komplikované.
Keď si mi ukazoval podklady pre novú koncepciu práce s reprezentáciou boli tam mnohé mená mladých juniorských nádejí, čo by si poradil týmto nádejam, ak sa chcú presadiť aj neskôr ?
Ono je tendencia dať šancu všetkým zo začiatku. Mali by sa v rámci testov na domácom území dva tri krát do roka stretnúť, aby videli podľa výsledkov, v čom zaostávajú za svojimi kolegami. Čiže to by bola prvá selekcia, potom samozrejme dať šancu tým najlepším v medzinárodných tréningových táboroch. Druhá selekcia nastane po prvých pretekoch na medzinárodnej úrovni, kde si myslím, že možností je veľa, ale sa nevyužívajú. Bolo by potrebné chodiť nielen na vrcholné svetové podujatia, ale každý mesiac ísť na silnú medzinárodnú regatu. Pomôže to mladým pretekárom orientovať sa v zahraničí aj celkovo.
Vidíš v našej kanoistike medzi juniormi nádej, špeciálny talent, ktorý má šancu sa presadiť v blízkej budúcnosti na medzinárodnom poli ?
My sme robili aj s Robom Petriskom už rôzne výbery a odporúčania. Samozrejme, že tu takí sú, ale treba nielen vedieť o nich, ale aj ich zaradiť do systému, o ktorom som hovoril. Vidím skôr, že v kluboch je tendencia si myslieť, že sa venujú talentom dostatočne. Treba sa snažiť urobiť pre talenty niečo nadštandartné a to nadštandartné sa zatiaľ nedeje.
DOKONČENIE ROZHOVORU NABUDÚCE.....
Na stôl si doniesol notebook a k nemu svoju pre neho typickú kopu papierov a fotografií... rozhovor mohol začať. Foto: autor.
Táto fotka je dosť typická pre Pavla Blahu, keď som ho zachytil nad notebookom počas vyhlásenia najlepšieho kanoistu SR v hoteli Holiday Inn. Foto: autor.
Najúspešnejší zverenci trénera Blahu, posádka K4 v cieli finále na OH Aténách, kde získala bronz Foto: archív P.B.
Tréner musí vedieť spracovať a vyhodnocovať informácie... P.Blaho nad svojimi CD s fotkami.
Pavel Blaho je aj otcom myšlienky vydať kalendár olympijských medailistov z Atén. "želám tomuto kalendáru, aby mal veľa ďalších pokračovateľov, v ktorých budú fotografie našich rovnako úspešných nasledovníkov," zaželala si pri symbolickom krste vodou Elena Kaliská. Foto: Matej Sýkora.
Tréneri Blaho a Soós v objatí na OH Atény 2004. "Sme dokonale zohratí", hovorí o ich vzájomnej spolupráci Pavel Blaho. Foto: archív P.B.
Diskusia
Buďte prvý, kto napíše komentár k článku
„Rozhovor s Pavlom Blahom, reprezentačným trénerom, časť prvá“.