Vogalonga 2002 alebo pôsobenie samozvanej slovenskej reprezentácie v moriakovaní* v kategórii M1 *(moriakovanie = seakayaking)*

Pokiaľ ste si kúpili svoj obľúbený športový denník ( týka sa to však len tých renomovanejších ) s dátumom 20. máj 2002, určite neunikli Vašej pozornosti palcové titulky: NÁVRAT SLOVENSKÝCH ŠAMPIŇÓNOV Z BENÁTOK, ÚSPECHY NAŠICH M-JEDNIČKÁROV, SLOVÁCI NA VOGALONGE a iné.

J. Gazda, vander | 13.02.2003 21:28:11

No ale po poriadku ako sa to všetko zbehlo a začalo ? No takto.

Keďže si pravidelne umývam uši a vo vodáckej spoločnosti slušne načúvam v medziach bontónu či pontónu alebo čoho, dostalo sa mi, že u špagetožrútov sa robieva každoročne celkom dobrá člnkárska akcia , kde sa stretáva všakovaká vodácka sebranka a lúza. Kamaráta Jožka ( slovenská špička v M1 ) nedalo veľa práce presvedčiť , že vrámci zviditeľňovania nášho Vander – klubu a aj našej KVŠ-ky, by sme sa tam mohli vyskytnúť aj my. Došlo to až tak ďaleko, že v piatok 17. 5. 2002 ( lebo istá nemenovaná projekcia VPÚ- DECO a.s. nepodporuje vrcholový šport a neudelila dovolenku slovenskej dvojke v M1 – t.j. akože mne ) sme sa vyskytli na lodenici a po niekoľkonásobnom preložení, naložení, vybalení, nabalení, previazaní a naviazaní sme sa vydali na okružnú cestu po Blave za účelom poistenia účastníkov výpravy, ktorý k tomuto bodu pristupovali nezodpovedne menovite ja a Erika. Potom sme ešte vrámci nabudenia adrenalínu vyvolali takmer menší pohraničný konflikt s naším colníkom kvôli Jožkovmu pasu ( Zdal sa mu, hňupovi ,plný a pri tom sa tam ešte aspoň 20 razítok zmestilo. No a čo že tam niekto napísal ZCP pred rokom-zbláznime sa ? ). Nakoniec sa to skončilo malým pohraničným stykom 200Sk s jeho vačkom. Pôvodne chcel flašu – ale uznajte v službe sa nepije a my sme potrebovali kvapky proti bezradnosti.

Do romantického kempu vo Fusine sme dorazili až po polnoci bez akýchkoľvek potýčok s európskou úniou. Bola nádherná teplá noc. Čierne víli – srdcia osamelé - postávali popri ceste...Kemp bol zašitý v oáze pokoja za priemyselnou zónou. V tme sa rysovali siluety minaretov. More krásne šumelo a určite niekde na noc schovali aj avizovanú piesčitú pláž aby ju príliv alebo východní turisti nezobrali. More bolo krásne osvetlené stĺpikmi možno ešte od karnevalu. Unesený týmto fantastičnom sme postavili naše šiatre s výhľadom na more, zahnali koňakom prvý záchvat bezradnosti a plný očakávaní sme uľahli spinkať. Ráno ,keď sme sa zobudili sme s hrôzou zistili, že nejaký zlomyselník v noci tíško pred stanom pozváral obrovskú oceľovú stenu a nestihol ju natrieť. Najprv som podozrieval Jozefa , že nejaká pomsta za Markétku, ale keď som zahnal bezradnosť dúškom návykovej lástky aj stena medzitým odišla, lebo to bola totiž oceánska tanková loď - čo nám prebehla popred stanom. Z romantických svetielok od karnevalu sa vykľulo osvetlenie plavebnej dráhy, kvôli ktorej ani schovanú pláž nevyťahovali pre turistov. Z krásnych minaretov sa vykľuli veže nejakej rafinérky či chemického koncernu. O chvíľu začali vylietať z hniezda lietadlá z neďalekého letiska. Proste idilka. Okrem toho na nás nasadili aj zákerné komáre s tlmičmi, lebo ich bzučanie nebolo počuť, aby oslabili naše šance na medaile. Nás to však nerozhádzalo lebo sme mali lepšiu ideológiu a kvapky proti bezradnosti. Romantika však bola každopádne tatam.

Ráno sme sa rýchlo zoznámili s prostredím a aj ono s nami v podobe sympatického Germána , ktorý nám pomohol s prihlásením na Vogalongu. My sme mohli zahájiť rekognoskáciu terénu, prípravu a tréningy. Vyrazili sme teda do ulíc. Teda do ulíc vyrazil vedúci našej výpravy Erika . My sme vyrazili s Jozefom na more osoliť konečne moriaky ozajstnou nefalšovanou morskou vodou. Po cca 7 kilometrovej rozplavbe sme sa ocitli v Benátkach a tu sme podnikli bezcielne výpravy po kanáloch ( nie kanalizácii ,aj keď to tam tak smrdelo miestami ) Počnúc Grand kanalom končiac jednosmerkami, ktoré sme poväčšinou absolvovali v protismere. Bola to fantastická podívaná plaviť sa v kľukatých kanálikoch a kanáloch, popod mostíky , okolo prístavísk gondol a MHD ( rozumej Morská Hromadná Doprava). Vzhľadom na zápach vody sme mali isté obavy či nám nezačnú odpadať časti tela, ale s počudovaním som zistil pri pohľade do zrkadla , že som ostal celý.

Najväčší traumatizujúci zážitok ma však čakal v jednom z početných nenápadných kanálikov. Rozjímajúc a člnkujúc, popri tom unesený atmosférou mesta a nič netušiaci o nástrahách Benátok sa s mierom v duši motám smerom vpred, keď zrazu ako blesk z jasného neba to prišlo. Z jedného výklenku vykukla veľká, tučná , škaredá pani a rádoby zvodným hlasom na mňa urobila Kukuúúúúuk. Viete si predstaviť ten šok a infarktovú situáciu ? Skoro som bol nútený eskimovať. Prežehnal som sa a zbabelo vzal nohy či pádlo na plecia. Bohvie čo mi chcela tá Megéra Sánská ? Ešte šťastie že nás delil dostatočne široký a dúfam že aj dostatočne hlboký pás vody a snáď plávať nevedela. Prisahal som , že už nikdy nezhreším a podniknem púť na nejaké sväté miesto ( napr. k Trom Zajacom ), večer som si povesil krížik na krk a zjedol strúčik cesnaku , aby som zahnal pokelné mocnosti. A táto nočná mora ma prenasledovala celú noc a moje účinkovanie v reprezentáci som videl ohrozené. Bol som proste hlboko otrasený a strhával som zo sna. Poznačený touto udalosťou sme zakotvili na námestí sv. Marka. Člnky sme uložili neďaleko mostu nárekov a po stretnutí s Erikou sme vyrazili tiež do ulíc. Pre istotu som sa nenápadne obzeral a bol stále v strehu či To na mňa niekde nestriehne a neskočí.

Keď sme už toho mali dosť, zase sme sa vydali na vodu a podnikli nájazd na neďaleký chrám sv. Juraja. Z jej veže bol nádherný výhľad na celú benátsku zátoku či záliv aj s jej vodnými cestami. Keď sme sa nabažili kultúry a člnkovania pobrali sme nazad do kempu. Tu sme začali oddávať demineralizáci svojho tela = odstránenie soli z nášho povrchu a nakoniec výdatnej večeri. S uspokojení sme zistili, že náš germánsky kamarát nám s našimi eurami neemigroval a dostali sme prihlášky, šťastné štartové čísla 1107= Jožko a 1108=Ja.

V očakávaní veľkého víťazstva si líhame spať.

Ráno vstávame , rýchlo raňajkujeme, Erika uteká na MHD a my na more.. No aby som bol úprimný, zase sme až tak neutekali. Vláčne sme sa plížili. Občas padla aj zmienka či ísť alebo neísť. Trochu chýbalo nadšenie a entuziazmus. Blížili sme sa však nezadržateľne k Benátkam. Ja osobne aj s istými obavami lebo Jozef vykutral v nejakých historických análoch, že v minulosti nejaký Slovania = pravdepodobne Slováci a potom Attila Hun vyplienili mesto. Pretek mal byť odštartovaný výstrelom z kanónu a keďže v prihláške sme uviedli aj náš pôvod, mal som obavy či ten kanón nenamieria na nás ( prilbu som nechal doma ). Preto sme sa snažili rozptýližť v dave po príchode na štartovú čiaru. Vlastne ono to štartová čiara ani nebola. Skôr to bola štartová plocha , kde sa to hemžilo všetkými možnými a nemožnými plavidlami na manuálny pohon. Presne o deviatej padol výstrel z kanónu. Na šťastie nás netrafili. Spomenul som si ako nás to učili na vojne – Hurááá, Do úútokúú a vyrazili sme vpred. Nevyraziť vpred by znamenalo istú smrť umlátením pádlami alebo veslami oháňajúceho sa rozvášneného davu alebo utopením po zrážke s väčším člnkom, ktorých tam bolo dosť. Naša naivná predstava, že sme niekde v prvej štvrtine pelotónu sa rozplynula hneď za prvým ohybom , kde sa ukázala asi dvojkilometrová masa na vode voľne sypaných účastníkov, ktorý si zrejme trochu privstali. Každopádne to malo aj tak fantastickú atmosféru. Starí, mladí, malí , veľkí, muži , ženy, deti, psy, kompletné rodiny či školské triedy - všetko sa to pachtilo vpred aby zdolalo 30 kilometrovú trasu. Podaktorí si pospevovali, podaktorí len tak pokrikovali a hulákali. Nebola núdza ani o všakovaké klubové rovnošaty či kroje alebo maškarády. Bolo tu možné stretnúť všetky možné typy ručne poháňaných plavidiel od gondol rôzneho typu počnúc, cez pramice, joly, veslice, závodné aj turistické kajaky či kanoiky – rýchlostné, slalomové , zjazdové, skify, morské kajaky až po vahadlové kanoiky, dračie lode ,či rôzne iné ťažko definovateľné a popísateľné plavidlá. Boli tu rôzne tuctové plastové, či laminátové a karbonkevlarové lode , ale aj nádherné výstavné kusy z dreva. Moju pozornosť upútala jedna otrokárska loď na ktorej pádlovalo 22 nešťastníkov – možno trestancov odúdených na galeje. Vzadu kormidloval nešťastník, ktorý na tom bol možno trochu lepšie. A najlepšie sa mala pani slečna, taká Marfuša , ktorá v predu sedela a bubnovala a tým udávala tempo. A aby ich nebolo málo viezli ešte dve pasažierky, z ktorých asi jedna bola hluchonemá , lebo sedela chrbtom a hlavou opretá o bubon a možno občas po nej aj dostala. Keď nebola hluchonemá, tak v cieli už bola určite aspoň hluchá. Tiež nás zaujal ruuužovučký člnok s viacčlennou pánskou posádkou. Bóžíčku – no tí boli chutnučkí sladučkí proste na spapanie. No čo, aj oni sú len ľudia.

My sme sa pomaly pachtili a pádielkom odkrajovali z kilometrov, ktorých sa nám zdalo požehnane. Pôvodne sme chceli podať protest a žiadať skrátenie trate, lebo my sme už cestou na štart urazili 7 km a to isté nás čakalo aj po preteku do kempu.

Bohužial našej pozornosti unikli občerstvovacie stanice , ktoré boli na trase a ponúkali nápoje, ktoré hádzali po účastníkoch. Nevadí, najbližšie si ich budeme lepšie všímať.

Fantastickú atmosféru mal návrat do Benátok. Na mólach, mostoch a nábrežiach plno ludí , ktorí s ováciami vítali jednotlivých účastníkov. Toto som však vnímal už len na polovičný úväzok, jednak kvôli únave a jednak hrubej vrstve soli, ktorá sa na mne vyzrážala. Po prevzatí medailí nás ešte privítala Erika. Zase sme zakotvili na námestí sv. Marka, kde sme energetický úbytok doplnili hltavou konzumáciou všetkého čo bolo slabšie ako my. A veru takých vecí bolo málo. Pookriali sme chvílu na tele aj na duši a vyrazili naspäť do kempu. Pôvodne sme mali do príchodu Eriky s MHD začať chystať obedovečeru, ale zmohli sme sa len na zúfalý boj s bezradnosťou a hygienizáciu našich telesných schránok. Popri tom v nás doznievala celá Vogalonga v plnej svojej sile a atmosfére. Po príchode Eriky ešte sme odolávali pokušeniu ostať do pondelka, ale nakoniec sme s ťažkým srdcom naištalovali lode na vozítko seba doňho a vydali sa na ospalú cestu domov. Za volantom sme boli nútený sa párkrát aj prestriedať. Na lodenicu sme dorazili cca o polštvrtej hodine rannej. Žiadne davy a zástupy nadšených fanúšikov sa nekonali. Možno čakali na letisku alebo v prístave. Po krátkej debordelizácii sa rozliezame do svojich brlohov s túžobne očakávanou vidinou postele.

..... a keby ste chceli ísť s nami na budúci rok budem potrebovať dvadsaťdva párov mocných rúk, lebo sa mi tá otrokárska loď veľmi zapáčila. ...a môžete hádať kto bude bubnovať.Vy to nebudete, nie, nie.

Tak zase niekedy

Ahoj.

Ja.



Diskusia

Buďte prvý, kto napíše komentár k článku
Vogalonga 2002 alebo pôsobenie samozvanej slovenskej reprezentácie v moriakovaní* v kategórii M1 *(moriakovanie = seakayaking)*“.

Späť na zoznam aktualít
Slovenské elektrárne
DAK Kiaba Nováky
MSM GROUP
KINET - internet a televízia
Slovenský pohár 2019
1. KOM
100,0%
1 235,00
2. PIE
70,0%
864,00
3. NOV
68,7%
849,00
4. TAT
41,1%
507,50
5. ŠAM
38,9%
480,50
Nedávne a najbližšie podujatia
ZRUŠENÉ MSR Majstrovstvá Slovenska - maratón
17.10.2020 | Bratislava, Zemník
Tip od vás...
Ak ste narazili na zaujímavý článok alebo informácie, dajte nám o nich vedieť, radi ich spracujeme a následne uverejníme.
Mediálny partner
Slovenská tlačová agentúra