Rozhovor s Pavlom Blahom, reprezentačným trénerom, dokončenie

V nádväznosti na zverejnenú prvú časť rozhovoru s trénerom Pavlom Blahom prinášame druhú záverečnú časť, prajem príjemné čítanie

Sýkora Ivan | 13.03.2005 11:25:31

Pýtam sa aj preto, že v neoficiálnej diskusii na VZ zazneli aj hlasy, že čo také malé Slovensko s takou úzkou základňou môže chcieť mať OH víťaza. Čo ty o tom súdiš ?

To nie je pravda, lebo práve rýchlostná kanoistika (aj vodný slalom, ten nás teraz riadne predbehol) je jeden z mála športov, kde to je možné. Treba vytvoriť viac takých tréningových skupín ako je štvorkajak, aj keď to je hromadná posádka. Samozrejme, že oveľa ťažšie to je v singlových disciplínach, ale aj príklad Marcely ukázal, že v ženskej kategórii nám niečo svitá. Sú tam ďalšie nádeje Kohlová, Kmeťová, ak sa dokážu vybrať takouto náročnou cestou. A aj v kanojkách sú mladé talenty, je tam Kohút, Rusnák. Oni by mali dostať rýchlejší impulz práve v podobe kontaktu so špičkovými svetovými medailistami. S niektorými vecami sa tu tréner trápi pol roka a vonku to má za dva tri týždne vyriešené. Práve tou metódou pozorovania najlepších. Keď ide pretekár vedľa neho na vode, tak to je najrýchlejšie učenie, napr. v oblasti techniky pekne vidí ako dáva tie ruky. A práve táto technika sa tak mení aj vplyvom vývoja lodí, že väčšinou ostatní medailisti sú v oblasti techniky najďalej.

Existuje vôbec nejaký recept ako sa presadiť až tak vysoko ako je medaila z OH alebo len musíme čakať na to, či sa talent typu napríklad Paľo Maťáš (4.miesto v K1 na MSJ v roku 2003) presadí alebo nie ?

On je veľký talent, mal by dostať nejaký nový rýchly impulz. Už by bol niekde inde, keby takú šancu dostal. Recept ? Vedieme o tom na zväze a s trénermi diskusiu práve o spôsobe ako trénovať reprezentáciu a jednotlivé skupiny kajakári, canoe, kajak ženy, reprezentácia do 23 rokov.

Ja vidím ešte jedno meno, je to môj pohľad síce, ale verím, že Matej Rusnák sa presadí resp. má všetky predpoklady. Robil som s ním krátky rozhovor a vidím v ňom veľkú perspektívu nielen preto, že ako mladší vyčnieva medzi juniormi, ale hlavne preto, že to má „zrovnané v hlave“. Už teraz vie čo chce a kam smeruje, čo musí pre úspech obetovať a jeho veľkou výhodou je ešte navyše aj otec a tréner v jednej osobe, stále aktívny pretekár v C1. Použil som termín vyhrávať v hlave, aj Martin Doktor z ČR jeden zo svetových kanoistov par excellance, zdôrazňujú tento pojem, aký význam mu pripisuješ ty a čo si predstavuješ pod týmto spojením ?

Konkrétne s Martinom Doktorom som pracoval v už spomínanom juniorskom teame, kde bol najmladší. Práve jeho prvý medzinárodný úspech dosiahol pod mojím vedením, skončil v C1 na 1000m na 7.mieste na MSJ vo Viedni. Na ňom je jasne vidieť, to čo som už hovoril v úvode. Aj keď nebol fyzicky disponovaný, ale tou nesmiernou húževnatosťou a cieľavedomosťou, ktoré on má, sa presadil. A práve ten systém prípravy, ktorý sme vtedy robili, on stále používa. Martin mal vrchol v Atlante na OH 1996, kde získal dve zlaté, ale stále je v svetovej špičke aj dnes. Niečo podobné môže byť aj Matej Rusnák, ktorý začínal na minikajaku, potom prešiel na canoe a urobil dobre. Aj preto, že jeho otec, zanietený vodák, je kanoista. Má veľké šance to ďaleko dotiahnuť, uvidíme ako bude ďalej napredovať. A termín „zrovnané v hlave“? Teraz to používa veľa ľudí, znamená to, že športovec musí byť komplexne pripravený. Môže byť niekto na tom tréningovo dobre, ale nevie to zo seba dostať. Alebo v tej záverečnej fáze na vrcholnom svetovom podujatí skratuje. Nekoncentruje sa na seba, všíma si veci okolo, debatuje s novinármi....Čo poznám špičkových svetových pretekárov, v nich by sa krvi nedorezal pred pretekmi, oni nekomunikujú, keď ho aj človek pozdraví, je krásne vidieť, že hlavou je úplne inde, maximálne koncentrovaný do seba. A takí majú šancu víťaziť.

Ty na rozdiel od väčšiny trénerov už pracuješ s „hotovými dospelými ľuďmi“ . Aký podiel pri práci s nimi má odborná trénerská práca, psychologická a manažérska časť, ak som na nejakú ešte nezabudol ?

To sa všetko prelína, raz prevláda tá zložka, inokedy iná, nedá sa trénovať podľa návodu. To je to umenie, či sa vieš v pravom okamihu správne rozhodnúť. A ako hovorí Tibor Soós je potrebná aj určitá dávka šťastia. Ale rozhodujúca je pracovitosť a cieľavedomosť, sledujem to aj v iných športoch, nemusí sa vždy presadiť len talent. Spolupracujem s mojimi kolegami z FTVŠ - reprezentačnými trénermi a navzájom si vymieňame skúsenosti. A nezabúdame, čo sme sa naučili od našich vzorov, od našich starších trénerov, spomeniem napr. J.Matochu, L.Čepčianskeho, L.Kadnára. A ďalej sme to zdokonalili v spolupráci so zahraničnými trénermi a za pomoci najnovších trendov. Musíme sa však neustále učiť a sledovať vývoj v našom aj vo všetkých iných športoch, ktoré sa fyziologicky približujú k našim disciplínam.

Vráťme sa obecne k trénerskej práci, čo ti dáva trénerská práca a naopak, čo ti berie ?

Ja si myslím, že mi dala všetko. Cez ňu som spoznal veľa ľudí. Dala mi možnosť spoznania prehľadu športovej prípravy a tréningu športovcov na celom svete, ale ďalej spoznania kultúry a ekonomiky jednotlivých krajín. Videl som prakticky veľkú časť sveta, naučil som sa komunikovať v rôznych jazykoch a získal som prehľad....

Spomínaš si, prípadne nosíš v sebe svoje najväčšie trénerské sklamanie ?

Ja nemám trénerské sklamanie, lebo som mal to šťastie, že som pôsobil v teamoch so samými špičkovými ľuďmi. Vždy som sa vedel s nimi dohodnúť. Dosiahli sme pravidelne finálové umiestnenie, bol som pri striebre S.Kňazovického v Atlante 96 ako šéftréner, teraz bronz K4 v zložení Richard Riszdorfer, Michal Riszdorfer, Erik Vlček a Juraj Bača na OH 2004 v Aténách, svetových medailí je viac. Medaila sa nedá naplánovať, tá vás samotného musí prekvapiť, že zrazu sa získa. Takou bola určite prvá seniorská medaila pod mojím vedením, keď Kadnár s Erbanom získali ako „prvoročiaci“ v roku 91 na MS v Paríži bronz. Vidíš, aj na nich som vtedy uplatnil už niekoľkokrát spomínaný model, kedy som počas spoločného sedenia v saune dohodol s maďarským reprezentačným trénerom ich pobyt v Honvéd Budapešt a spoločnú prípravu s najlepšími. A za rok bola na svete medaila na trati 10km a vo finále na K2 500m skončili na siedmom mieste. A je to vidieť na mladom Španielovi Calovi, ktorý získal v Aténach zlato a striebro na C1. Ten chlapec tu bol na juniorskej regate a poznám jeho trénera, nie je to o ničom inom, len o špeciálnej nepretržitej celoročnej príprave na vode.

A tvoj najväčší úspech, resp. skôr najväčšia radosť ako trénera ?

Nechcel by som nikoho menovať, to by som urazil tých športovcov, ktorých by som nemenoval. Ja som mal radosť z každého drobného úspechu, hoci to boli „len“ nejaké medzinárodné preteky. Strašne som sa vedel tešiť ozaj z každého úspechu, lebo všetko to vyšlo z ťažkých podmienok. Ja len lížem tú smotanu, ktorú „vyšľahali“ aj iní. Pracovali na tom celé rodiny, tréneri. Rodičia, čo museli všetko zabezpečovať, kopec osobných trénerov, čo ich vychovávali desať rokov. Oni „vypipľali“ športovcov, museli ich naučiť základy, celé je to obrovská mozaika, ktorá sa poskladá, ja som len na špičke ľadovca. Fakt sa teším z každého úspechu, aj z tých prvých.

Prejdime na sériu krátkych spojení typu, ty a niečo, resp. my a niečo. Začnime my a svet? Dá sa zhodnotiť naše postavenie vo svetovej kanoistike?

Myslím si, že v rokoch 2002 a 2003 sme boli strašne dobrí v K4 a nemyslím tým len komárňanskú posádku. Práve K4 z Dukly Trenčín získali aj na 200m titul na MS v Seville, takže sme vtedy ovládli svet v K4kách. To ma mrzí, že sa chlapci z 200ky nevedeli dostať do olympijskej nominácie na 500m. To by sa chcelo spýtať Sláva Kňazovického. A propó, keď ho spomínam, tak to by som jeho dal do súvislosti s tým, čo sme hovorili o koncentrácii. Slávo bol atlét, ktorý dokázal vyťažiť maximum z tréningu a hlavne koncentrácia, to bolo jeho. Po finále v Atlante 20 minút o sebe nevedel, tak to „vyšil“. Inak on bol najbližšie k zlatu, ešte na 400m viedol. Jemu chýbala trošičku vytrvalosť. Rok pred OH som ho prehovoril na predolympijskej regate na trať 1000m a on išiel vynikajúco, v rozjazde skončil tesne za Martinom Doktorom. Ale došiel tak zničený, že mi povedal, že už viac ten kilometer nikdy nepôjde (smiech). Mal som vtedy veľký problém ospravedlniť jeho neúčasť vo finále. Ale on vedel ísť aj ten kilometer, keby ho trénoval, tak by možno tú 500ku na OH potom aj vyhral. Mal to veľmi dobre „zrovnané v hlave“. Myslím si, že keby sme my tréneri mali viac motivačných činiteľov, tak u neho konkrétne sme ho mohli k tomu nasmerovať a to platí aj pre všetkých. Preto v športe sa nemôže pracovať so štandartnými metódami a ekonomickými normami, ale keď chceme dosiahnuť veľké výsledky, tak musíme ísť do nadštandartu a musíme vedieť motivovať. V tomto je geniálny Tibor Soós, ktorý vedel v Komárne ten kolektív zmotivovať a udržať.

Ty a tréner Tibor Soós, čo ťa napadne v jednej odpovedi ?

Dobrá symbióza, vieme sa stopercentne jeden na druhého spoľahnúť, aj v tréningu, aj na sústredení. Kedysi sme boli spolu v spomínanej Slávii UK, Tibor tam aj spával na lodenici a prešiel tým systémom. A hlavne on dokázal potom ho uplatniť a vybudovať v Komárne nielen novú lodenicu, ale hlavne ten systém. Dnes je v Komárne kanoistika číslo jeden ako v Maďarsku. Spomeniem jednu príhodu, ešte za Československa, keď sme s Tiborom začínali. Nemali sme šancu sa kvalifikovať ako tréneri na MS v Duisburgu, kde Atilla Szabó získal prvú medailu. Tak sme sa nominovali ako novinári za redakciu Šport a Tibor zrejme za Ujszó alebo Komárňanské noviny. On chcel si svojho odchovanca pozrieť, dokonca organizoval zájazd fanúšikov a my sme sa dostali do takých zón, kde sme inak nemali šancu. A získali sme kontakty a informácie, nasali sme atmosféru, aj to k tomu patrí a je to dôležité.

Ty a K4, váš vzťah, kedysi si spomínal, že oni majú najlepšiu schopnosť sa podriadiť tvrdému tréningu ?

Prvých dvoch už poznám 10 rokov, čiže Michala Riszdorfera a Juraja Baču. A noví Erik Vlček a Richard Riszdorfer tí boli spolu s J.Tarrom a R.Erbanom súčasťou K4, s ktorou sme spravili pekné štvrté miesto na OH v Sydney, čo tam bolo najlepšie umiestnenie v kanoistike. Práve títo mladší potom dostali životnú šancu v spojení so staršími. Tá kombinácia sa ukázala ideálna. Keď som videl tie dva roky, ako oni makali v Amerike, keď som im videl na očiach v tej fáze vytrvalostnej prípravy únavu, tak to som ich ľutoval. Škoda, že sa im v tomto olympijskom roku nedarilo zdravotne. Nechcem povedať, že týmto bolo dané, že sme získali „len“ bronz. To je len jedna z možností a tých faktorov je viac. Presne vieme, v ktorých momentoch sa príprava odlišovala od vrcholu v roku 2003. Možno práve keby sme my tréneri aj všetci okolo boli tak silní, že im pomôžeme eliminovať tie okolnosti a veci okolo, tak by sa dalo dosiahnuť viac, ale takí silní sme neboli.

V súvislosti ešte s perspektívou K4 sa sami chlapci už vyjadrili, že skúsia „maďarský model“ viac sa špecializovať na K1 a K2 a potom sa vrátiť ku K4. Dávaš tomu šancu ?

Hovorím jednoznačne, že vyhlásenia sú pekné a držím im palce, aby to vyšlo. Je možné, že majú pravdu. Ale ja si skôr držím takých vyhlásení, ktoré dávajú väčšinou tí, čo získali zlatú medailu. A my sme ju nezískali. Myslím si, že triezvejšie vyhlásenie by bolo, že sa ešte viac zomkneme, ešte viac budeme spolu trénovať, budeme naladení na jednu nôtu a potom by som tomu veril. A ďalšia vec je a to nás čaká, že treba ísť po raste individuálnej výkonnosti, lebo tá sa musí približovať vysokej svetovej úrovni. Chlapcov čaká ťažká úloha, musia do dvoch rokov potvrdiť výkonnosť, aby získali ďalšiu podporu a sponzora, lebo tú náročnú prípravu si nedokážu zaplatiť sami.

A nie je práve teda cez tú K1 a K2 cesta k zvýšeniu individuálnej výkonnosti ?

V rámci Slovenska, keď nebudú na K1 dobrí, tak si nebudú chcieť spolu sadnúť. Jeden druhého navzájom vylúčia. To je tak aj vo svete, keď je niekto slabý, tak ho vymenia. Čiže všetci štyria sa budú musieť snažiť, aby boli výkonnostne dobrí v K1, výsledkami tesne k sebe a potom bude fungovať aj K4.

Ty a Marcela Erbanová, ktorej si pomohol k účasti na OH v Aténach ?

Vzhľadom na Roba Erbana, ktorý jej neustále pomáhal a vytváral domáce podmienky a obrovské zázemie, tak vždy bol predpoklad jej dobrého vystúpenia v medzinárodnej konfrontácii. Preto sme ju presadzovali už v roku 1995, kedy išla na MS juniorov, kde získala prvé medzinárodné skúsenosti. Vybavovali sme to ozaj na poslednú chvíľu, vrátane pasov. Cítil som, že sa oplatí do nej „investovať“ a opakujem, ukázalo sa, že sa to vrátilo.

Ty a Peter Páleš, viacnásobný účastník OH ?

On sa drží v špičke od roku 1988. Bol na OH v Soule, išiel dobre, ale v závere mu došli sily. Jeho opakované prebojovanie sa do finále na OH, to boli veľké výsledky, či už v C1 alebo v C2. Miestami ale mal na viac, mal problémy so zraneniami. Peter ale vyznáva inú filozofiu. Kánojka si vyžaduje precíznu techniku pádlovania a on sa snažil veľmi na nej pracovať. Voči svetu sa k tej technike vyžadovala aj dynamická silovo vytrvalostná práca. Lebo pri určitej svetovej úrovni, keď sa chce dostať na vyššie umiestnenie, čiže to šieste bodované miesto a lepšie, tak je potrebné sa dostať v týchto parametroch hore a to on sa nedostal. Ale zase dosiahol to, čo málokto a možno práve pri tom silovom tréningu by nevydržal štyri olympiády. Určite urobil pre úspech maximum. Možno by mu vtedy pomohlo trénovať s takými medailistami ako bol Matija Ljubek, ktorý žil svojím športom 24 hodín denne.

Ty a Robo Erban, s dodatkom, že na OH sa presadili práve starší pretekári ?

Alebo aj nie. Hnutie hovorí, že Juraj Kadnár a Robo boli moje deti. V skutočnosti to tak ozaj bolo, lebo naše deti vychovávala manželka a ja som bol stále s týmito mojimi druhými deťmi. Robo bol veľmi dobre vytrvalostne disponovaný. Nakoniec tiež je účastníkom štyroch olympiád s dvomi štvrtými miestami na K4. Škoda tej Barcelony 92, kedy mal najbližšie k medaile v K4. Ja som tu vtedy nebol, v tom čase som bol v Mexiku. Problém bol v tom, že Roba neusmernili a nanútili ho štartovať v troch disciplínach K1,K2 a K4.

Môžeme na záver trošku rozviesť vzťah štát, šport a peniaze, resp. podmienky pre mládež, kde ozaj plne súhlasím s trénerom lyžiarov Zuzulom, ktorý v nedávno publikovanom článku povedal, že „šport sa systémovo rúti do záhuby“ ?

Ja som týmto celým prešiel, keď som ešte zažil socialistický model starostlivosti. Ako 16ročný som išiel na svoje prvé preteky do Prahy, spali sme v hoteli, mali sme diéty, stravu, zabezpečenie. Boli sme materiálne zabezpečení, mali sme výstroj, dostal som síce nie špičkový, ale slušný kajak. Mali sme všetko potrebné na prípravu, ale samozrejme nemohli sme chodiť do zahraničia. Ten kontakt so svetovými špičkami nám chýbal. Ale vtedajšie riadenie telovýchovy malo niečo do seba, bolo v ňom veľa dobrých vecí, ktoré sme mohli prebrať. Bol to systém NDR, ale dodnes stále dominuje v Nemecku, zoberme si príklad B.Fischer, je to výnimočná osobnosť. Máme sa stále od nich čo učiť, človek im až môže závidieť, je tam team špičkových vedcov a vynikajúci systém diagnostiky. My napriek tým našim handicepom, ktoré voči ním máme, sme dokázali s nimi držať krok a veľmi ma mrzí, že sme s nimi v K4 na OH tesne prehrali. V tomto našom športe je potrebné obrovské odriekanie a disciplína. Konkurencia stále rastie, musíme sa tento rok rýchlo zorientovať, vsadiť na vytipovaných športovcov a systematicky pracovať. Už v roku 2007 je kvalifikácia na OH. Keď teda hovoríme o medailách, ten kto ich chce získať, tak musí dokázať už počas týchto troch rokov medailu získať. Alebo musí byť veľmi blízko k najlepším, potom má šancu aj v olympijskom finále.

Urobili sme široký rozhovor, prebrali sme viaceré oblasti, záverečná otázka, čo sa ti vybaví pod slovom kanoistika?

Tak kanoistika to je môj život, tomu som obetoval všetko. Niekedy aj na úkor svojej rodiny, ale zase na druhej strane som im vždy hovoril, že nebyť toho, že robím kanoistiku, tak ani oni nie sú možno tam, kde teraz sú. To ich tiež motivovalo k tomu, kde sú. Syn žije v New Yourku a videl, že keď chodím do sveta, vždy si prinesiem nové poznatky, niečo nové. Dcérka je tiež veľmi úspešná a ten najmladší, uvidíme, čo z neho bude. Ja si myslím, že aj keď som manželku nechal na mnohé veci samotnú, tak sa asi ináč nedalo.

A keby sme to rozšírili možno aj o také životné krédo ?

Ono všetko, čo človek urobí v živote dobre, sa ukáže neskôr a vráti sa to. Samozrejme, keď urobíš niečo zlé, tak aj to zlé sa ti vráti.

Ďakujem za rozhovor a želám veľa elánu a úspechov v tvojej práci



Diskusia

Buďte prvý, kto napíše komentár k článku
Rozhovor s Pavlom Blahom, reprezentačným trénerom, dokončenie“.

Späť na zoznam aktualít
Slovenské elektrárne
DAK Kiaba Nováky
MSM GROUP
KINET - internet a televízia
Slovenský pohár 2019
1. KOM
100,0%
1 235,00
2. PIE
70,0%
864,00
3. NOV
68,7%
849,00
4. TAT
41,1%
507,50
5. ŠAM
38,9%
480,50
Nedávne a najbližšie podujatia
ZRUŠENÉ MSR Majstrovstvá Slovenska - maratón
17.10.2020 | Bratislava, Zemník
Tip od vás...
Ak ste narazili na zaujímavý článok alebo informácie, dajte nám o nich vedieť, radi ich spracujeme a následne uverejníme.
Mediálny partner
Slovenská tlačová agentúra