Rozhovor s Jánom Matochom, kanoistickou legendou

Na naše stretnutie prišiel 82-ročný Ján Matocha v dohodnutý čas, presne ako sa patrí, na rozdiel odo mňa. Proste stará škola v tom najlepšom slova zmysle. Doobedie pred rozhovorom strávil v dielni, kde stále pracuje. „To viete, musím sa obracať, ak chcem v súčasnej dobe slušne žiť“, povedal. Stále aktívny tréner, dlhoročný pretekár, účastník troch OH, legenda (česko)slovenskej kanoistiky. Aj týmto rozhovorom v úcte a s obdivom dávam pred jeho životom klobúk dole. Je to pán kanoista.

Sýkora Ivan | 10.04.2005 09:08:36

Ján Matocha, väčšina vodákov vás volá Jendo.....

Narodil som sa na Morave a pochádzam z českej rodiny. Ján je Jendo a to mi prischlo aj medzi mládežou. Ale niektorí si mysleli, že to je moje priezvisko, tak ma volali pán Jendo. (smiech) (tie krásne moravské výrazy som sa snažil napriek nespisovnosti zachovať v jeho odpovediach, aj keď tu iste platí, že raz počuť je lepšie ako dva krát čítať)

Ste jeden z mála na svete, čo majú najviac najazdených kilometrov celkovo v živote....

Na svete to nemôžem povedať, ale s veľkým počtom najazdených kilometrov to áno. Dva krát som oboplával zemeguľu.

Jedna moja spomienka na vás, keď som ešte nevedel kto ste, bola z medzinárodných pretekov v Piešťanoch. Pristúpil ste k nášmu hlúčiku, čo sme sledovali preteky, v ktorých išli pretekári do záveru. Pozrel ste sa a povedal, áno ten vyhrá, hoci ešte nebolo vôbec rozhodnuté, pretekár nemal veľký náskok. A skutočne to tak bolo. Máte v sebe takú obrovskú skúsenosť, ako sa hovorí, že pozriem sa a vidím ?

Ja kanoistiku robím strašne dlho, už 65 rokov. Človek dostane cit nielen k vode, ale aj k ľuďom a vie už odhadnúť, čo môže od nich očakávať. Najmä podľa tých povahových vlastností, podľa toho ja usudzujem. Samozrejme aj z toho, že sa zúčastňujem všetkých pretekov, tak viem, kde kto a ako môže nastúpiť do záveru a ako sa môže chovať počas trate....To je taký odhad, čo môže človek od pretekára očakávať. Závodne jazdím od roku 1942 , súčasne som pôsobil ako pretekár aj ako tréner. Od začiatku sa na mňa mládež lepila, asi to mám v povahe. Možno aj tým to bolo, že som bol poctivý „dríč“ aj v práci aj na vode. Zrejme sa to tej mládeži páčilo a rada sa okolo mňa pohybovala.

Nedávno sa mi dostala do rúk brožúra, nepravidelný kanoistický občasník, kde ste bol prezentovaný ako jedna z hviezd svojej doby. Máte svoj archív, výstrižky z novín, odložené medaile a poháre ?

Z tej doby, hlavne z tých prvopočiatkov nemám, lebo ja som býval na Legionárskej ulici a tú počas vojny zbombardovali a my sme vyhoreli. Takže tie prvotné záznamy a výstrižky z novín to všetko zostalo tam. Pokiaľ sa týka tej hviezdy, možno to vyplývalo z toho, že v 49tom roku boli v Prahe Švédi na pretekoch, kde som štartoval aj ja a skončil som druhý hneď za Fredrikssonom. A on vtedy povedal, dajte mu švédsky tréning a bude lepší ako sme my. Možno z toho to vyplývalo, keďže to napísali noviny, tak sa to dostalo aj do verejnosti.

Začínali ste počas druhej svetovej vojny, ako sa vtedy dalo jazdiť ?

Chodil som v tej dobe do priemyslovky na Vajanského nábreží a býval som na Legionárskej ulici. Vyučovanie sme mali od 8-12 a od 13-17hod. Medzi tým obedným časom som sa musel dostať odtiaľ domov a späť. Peniaze na dopravné prostriedky neboli a navyše boli aj pomalé, tak som to bral behom domov, najedol som sa a behom späť do školy. O piatej hodine som skončil školu a rovno som išiel na vodu. Odjazdil som si svoje a až potom som išiel domov.

Jazdil ste počas vojnovej éry za ČSR a ČSSR, dajú sa vôbec porovnať vtedajšie podmienky na kanoistiku v porovnaní s dneškom ? Ale nemyslím tým podmienky len materiálne, napr. aký to bol populárny šport ?

Pokiaľ zoberieme kanoistiku celkovo, tak prakticky sa zmenila iba na tých špičkách. Dnes už sú tí špičkoví športovci platení a robia len kanoistiku. Samozrejme je ich malé množstvo, to sú len reprezentanti, ktorí to robia profesionálne. Ale to gro ľudí–pretekárov to robí rovnako na amatérskej úrovni ako to bolo predtým. Možno dostávajú sem tam zaplatené stravu a ubytovanie. Tréneri sú takí istí amatéri ako bývali predtým. Je samozrejme pár špičkových platených trénerov, ale tí robia viac menej aj administratívnu prácu ...skôr takých manažérov. Oni sami priamo netrénujú, čiže väčšina práce zostáva na trénerov v oddieloch. Profesionálov, na ktorých je možné sa spoliehať, tých je málo.

Mohli by sme chronologicky prejsť celú vašu kariéru. Aký bol váš prvý pretek ?

Prvý významný pretek.... Bolo to na 10km na Malom Dunaji, kde som sa riadne uviedol. Organizoval to maďarský klub Vasas. Vtedy boli najlepší pretekári na Slovensku dve vedúce osobnosti Mikšík a Németh. Prihlásil som sa a skončil tretí. Okrem spomínaných dvoch som porazil celú plejádu pretekárov. Tam si ma všimol tajomník Tatranu, pán Urlíček a prišiel za mnou s ponukou: „Človeče, ty bys mohl jezdit za nás“, on bol Čech. Slovo dalo slovo a dostal som sa do Tatranu. Čiže to bol úvodný pretek, na ktorom som jazdil na mojej vlastnej lodi, ktorú som si vyrobil. Ale potom taký úplne vážny pretek, boli majstrovstvá republiky v Prahe. Bolo to na Vránskej priehrade a tam sa išlo na jednu obrátku. Bol to pre mňa šok tento pretek, lebo stále som mal pred sebou pretekára z Plzne Fialu. Ohromná atletická postava, široké ramená, úzke boky a toho človeka nech som robil čo som robil, nemohol som predbehnúť. Skončil som na piatom mieste, ale rok na to som túto desiatku s prehľadom vyhral.

Čím to bolo, že vy ste sa dokázal takto presadiť prakticky ako amatér a ešte aj na vlastnoručne vyrobenej lodi?

Aj keď sa to dnes nezdá, ja som bol tiež atletická postava, vybehaný....Od malička som robil lyže, mal som aj všelijaké tituly ako bežec, aj som zjazdoval. Vtedy sa robilo všetko dohromady. Bol som vždycky športovo založený človek, robil som všetko, čo sa dalo. Ale najviac mi priľnuli k srdci tie lyže a kanoistika, snáď možno aj preto, že prvé lyže som si vyrobil sám a prvú loď, na ktorej som jazdil, som si vyrobil takisto sám. Môj otec bol veľmi dobrý stolársky majster v Národnom divadle. Prvé otáčavé javisko je prakticky jeho dielom. Ja som popri ňom fušoval, on zvykol hovoriť, že mu tupím nástroje. Naučil som sa robiť aj lode, aj lyže aj všetko možné.

Ktorý váš úspech si najviac ceníte vy osobne ?

(po chvíľke zamyslenia)..... spokojný nie som prakticky so žiadnym. Ja hovorím, že keby som mal trošku odborné vedenie, lebo som bol čistým amatérom, tak som mohol dosiahnuť viacej. Aj na tých lyžiach, lebo aj tie som robil celkom vážne, aj na tej vode. Napríklad na vode, ja keď som sa dostal k slušnej lodi, už som bol prakticky bokom. Začínal som neskoro, nezačínal som ani medzi žiakmi, ani juniormi, ja som začínal rovno medzi profesionálmi, keď som mal 18 rokov. Keby sa to možno vyvíjalo trošku ináč, keby som aj ja mal nejakého trénera, boli by tie úspechy prenikavejšie. Ja hovorím, že tie úspechy boli dobré amatérske.

Máte zafixovaný aj nejaký konkrétny neúspech, ktorý by vás trápil dodnes ?

Ťažko povedať... (chvíľka zamyslenia) ....No trápi ma to, že sme sa nedostali na OH 1956 do Melbourne, kde sme mali štartovať na K2 s Ondrejom Marekom. On bol mladý človek, bol odo mňa o hodne mladší. Ondrej bol tá pracovná sila a ja som bol ten rozum. Mohli sme čosi dosiahnuť, to ma trápi.

Vráťme sa ešte späť, čo sa týka ďalších pretekov, bol ste napríklad účastník OH v Londýne 1948....

Žiaľ najlepšiu formu som mal až po OH. Kvalifikácia bola v roku 1948 v Prahe. Išla sa tam desiatka(10km) a 1km, K1 a K2, vtedy sa jazdili tieto trate a ešte K4 na 1km. Rok predtým bol majster republiky na 10km Vambera , dal mi to asi pol minúty. Ale na jar 1948 som mu dokázal ujsť skoro 4 minúty, čo je takmer 1km na 10km. Mal som nárast formy, veľa som najazdil. Pre mňa nebol vtedy problém zísť dole do Hrušova a späť, čo je 30 dole a 30 km späť. Robil som to začiatkom jari na „skladačke“, čo bola pomalšia loď. So mnou jazdili chlapci na kajakoch, čo boli rýchle lode a vzájomne sme sa držali spolu. Niekedy bol problém v tom, aby vydržali oni tempo so mnou. Bol som vydretý a teda som sa jasne nominoval na OH na 10km. Vambera vyhral 1km a sily boli teda rozložené.

A ako to bolo s tou vašou loďou, na nej ste jazdil aj túto kvalifikáciu ?

V tej dobe u nás neexistovali žiadne dánske lode. Čiže v tom roku 48 som bol na Zbraslavi ako vojak v ATK, neskoršia Dukla. Vtedy tam bol aj Emil Zátopek na vojne. A v Podolí bol výrobca lodí Tureček, on bol najlepší z tých troch našich domácich výrobcov kajakov. Z pretekov ma poznal a slovo dalo slovo. Tak som sa ho spýtal, či by mi nepožičal kopyto, na ktorom by som si postavil loď. On s tým súhlasil, naopak bol nadšený. Len sa spýtal, či to dokážem, lebo to nie je jednoduchá vec. Ja mu vravím: „Môj otec bol veľmi dobrý stolársky majster. Popri ňom som sa vyučil, mám aj priemyslovku , viem aj od železa....“ Takže súhlasil, dal mi kopyto a ja som každý deň z tej Zbraslavi po raňajkách sadol do lode, vyrazil k Turečkovi, tam som makal, na obed sadol späť do lode, išiel sa najesť, odpočinúť si a znovu späť dole k nemu na lodi a opäť makať v dielni a podvečer späť do kasárni. Podolí Zbraslav je 12 km, čiže na jar, keď som sa venoval výrobe lodi, som urobil 48 km za deň. Musel som mať základ, aby som toto celé vôbec vydržal.

Spomenul ste Emila Zátopka, slávneho olympijského víťaza, poznali ste ho ?

Boli sme spolu ako vojaci, ale nie spolu na vojne. On bol poručík s dohodou. My sme na tej Zbraslavi bývali v hoteli Ritz, tam boli kasárne, ale už ich rušili, lebo si to bral späť majiteľ. A nás presťahovali do Chuchle. Emil tam bol ako veliaci dôstojník, my sme tam boli ako športovci a raz týždenne sme chodili do Kobylýs na strelnicu. Normálne sme cestovali električkou. Zátopek si dal čiapku za výložky a v bagančách bežal vedľa električky. My sme mu do zástavky ušli, ale on nás cez zástavku dobehol. A zase my jeho a on nás. Tak to trvalo až na strelnicu, to bolo počítam takých 20km. A on vydržal celý čas s tou električkou....A jeho tréning vypadal dosť drsne. On už bol dobrý aj vtedy, hoci jeho vrchol prišiel na OH 52 v Helsinkách, keď vyhral 5 aj 10 km a maratón a ešte tam mal tých 5 km aj rozbehových, čiže na jednej olympiáde štyri preteky. V tej dobe, čo som ho ja zažil, jeho tréningový plán vypadal tak, že behal na štadióne okruhy na 10km. Pričom 400m okruhy vypadali nasledovne: prvých 100m čo to dalo, zvyšok voľne. Ďalších 10km išiel už 200m čo to dalo, 200m voľne. Posledných 10km išiel 300m čo to dalo a len 100m voľne.

Spolu 30km v úsekoch. To bol krutý tréning....

Nóó, on bol strašný dríč. Keď už o tom hovoríme, on bol de facto úplný antitalent. Ja som predtým nastupoval na vojenskú službu do Trenčína, do ašpirantskej školy. Mali sme tam 12ti pretekársku izbu, bol tam aj atlét Hlávka a ten zažil Zátopkove začiatky v Otrokoviciach. Hovoril, že bol posledný člen ich atletickej skupiny. Absolútne štýlovo nebehal, postavu nemal, nič nemal, „iba“ jeho vôľa bola taká úžasná, že to by človek neveril. A kto ho poznal a videl bežať, tak videl, že jeho štýl bol nesymetrický. Urobil 4-5 krokov normálne, potom tam bol „klopýtavý“ krok a ani ruky nepracovali normálne. (sčasti sa dá vidieť ten štýl aj na fotografii na http://zivotopisyonline.cz/emil-zatopek.php, kde nájdete aj podrobnejšie informácie o živote tejto legendy) . Proste človek, ktorý by sa na neho pozrel, povie, z toho nič nemôže byť. Morálne vôľové vlastnosti a jeho húževnatosť boli také, že sa stal štvornásobný olympijský víťaz.

Aj vy ste bol tvrdý na seba v tréningu, vaše ranné tréningové podmienky boli ovplyvnené vojnou. Dokonca ste spomínal, že ste jazdil na vode aj počas bombardovania....

To bolo ešte v Bratislave, v roku 1945, keď končila vojna. Vtedy som chodil do priemyslovky a keď hlásili: Fidélem, fidélem.....lietadlá sú v Šopróni a Gyori, tak sme vedeli, že sa ide von zo školy. Vtedy bol rozkopaný pod hradom tunel pre električky, ktorý slúžil ako úkryt. Zo začiatku som chodil s ostatnými, ale potom ma napadlo: čo ja blbnem, veď ja môžem ísť na tréning. Prvá vec čo bola, keď sa ozvalo fidélem, už aj som trádoval do lodenice, kajak na vodu a jazdil som. No a teraz tie zväzy lietadiel, to bolo riadny hukot, všetko sa triaslo. Proste naháňalo to strach. Pokiaľ išiel celý zväz spolu, tak sa nič nedialo. Ale keď za tým zväzom išli lietadlá, čo nestíhali ísť spolu s konvojom, tak na ne si Nemci s delami trúfli a strieľali. Občas bolo vidieť padáky s pilotmi. A ako som ja jazdil na vode, tak som zrazu počul, čľup, čľup, čľup, do vody padali črepiny.....Ale vtedy bol človek hlúpy, nepripúšťal som si, že by ma mohli trafiť. A toto sa opakovalo takmer každý deň. Takže to bola fantastická romantika, ale dosť drahá, mohla veľmi špatne dopadnúť.

Vráťme sa k vašej kariére, dostali sme sa k okamihu, keď ste vyhral kvalifikáciu na OH 1948 do Londýna. Vy v tom čase, ste bol vyslovene amatér. Ako sám ste povedal, keby ste mal odbornejšie vedenie, tie úspechy mohli byť aj prenikavejšie....môžeme sa k tomu vrátiť ?

To bolo po OH 1948, Švédi chodili k nám do Prahy a Poděbrad v rokoch 1949, 50 aj 51 na preteky. Prvé závody boli v Prahe, to bolo na 10km. Štartoval tam Švéd Fredriksson, to bol kanoistický kráľ v tej dobe. (bližšie informácie o šesťnásobnom olympijskom víťazovi nájdete na www.olympic.org) A tuším ešte Johannson. Išlo sa na Vltave hore k železničnému mostu a obrátka bola okolo jeho piliera. Hneď po štarte som sa dostal Fredrikssonovi na vlnu a z druhej strany bol ten druhý Švéd. Stále sme išli spolu až k obrátke. Tam som to „zblbnul“, už som si myslel, že som lepší ako oni. Vtedy nebolo povedané ako dnes, na ktorú stranu sa musíte točiť. Špekuloval som v duchu, že tesne pred pilierom odbočím na druhú stranu ako oni a „predjedem“ ich. Ale oni boli skúsení pretekári tiež, takže kým som sa dostal na druhú stranu, už boli 50m predo mnou. Toho Johannsona som stačil poraziť, ale Gert Fredriksson mi dal 19 sekúnd. A v tom čase sa vo farebnom športovom časopise Ruch práve on nechal počuť, že dajte Matochovi odborný švédsky tréning a bude lepší ako my. Škoda, mal som aj ten výtlačok odložený, ale niekomu som ho požičal a už sa mi nevrátil. V tej dobe som mal formu ako remeň, vyhral som v republike všetky preteky, ktoré som išiel. Bolo ich asi 29 a medzinárodne som tiež veľmi dobre jazdil.

Priamo olympiáda v Londýne vám nevyšla alebo ako to dopadlo ?

Nedá sa povedať, že mi nevyšla. Išiel som tak, na čo som bol trénovaný a na čo som mal podmienky. V tej dobe to bolo po vojne, strava bola slabá, všetko bolo na lístky. Nás bolo osem detí, otec pracoval sám a matka sa o nás starala, keď nás bolo toľko. My sme neboli bohatá rodina, od samého začiatku som sa musel starať sám o seba, aby som nejakú korunku získal. Robil som modely lietadiel, rysoval som spolužiakom...Situácia bola taká, že u nás bola bieda. V tom čase Švédi boli najlepší. A vôbec celá Škandinávia, pretože oni tam de facto nepocítili vojnu. Konkrétne Švédi boli profesionálni hasiči, celý rok tam nehorelo, takže oni celý rok trénovali. Dalo by sa povedať, že oni boli „profíci“. Inak ten Gert mal postavu, radosť sa na neho pozrieť. Každý jeden sval mal vyrysovaný, hoci sme tiež neboli žiadne „titerky“, kam sme sa hrabali na neho...taký to bol chlap. Veď aj vyhral štyri olympiády za sebou. A čo sa týka mojej formy, kanoistické preteky na 10 km sa išli s obrátkou okolo stromu a práve po tú obrátku som sa ako tak držal, ale potom mi došli sily a skončil som deviaty. Štartovalo nás 21, čiže dá sa povedať, že v prvej polovici. Vzhľadom na tie podmienky som bol spokojný. My sme mali pred OH jedno týždenné sústredenie v Poděbradoch a tam bol miestny pekár, Sloboda sa volal. A bol to fanda do kanoistiky a každý deň ráno nám nosil každému tri voňavé rožky priamo z pekárne, to bola ohromná pochúťka. Čiže ozaj to bolo všetko čisto amatérske. Až potom neskôr začali rôzne ďalšie sústredenia.

Vy ste pokračoval pomerne dlho v kariére pretekárskej, ale zároveň ste bol aj trénerom.

Trénerskú prácu som vykonával od samého začiatku. Boli časy, kedy som trénoval prakticky celú Bratislavu. V zimných mesiacoch dokonca aj veslárov. Od samého začiatku som bol pretekár, ale robil som aj trénera a v Tatrane aj hospodára. Povedali mi máš k dispozícii 5000 korún, keď kúpiš pádla, budú pádla, keď pôjdeš na závody, budú závody, to bolo všetko. Pádla som spravil ja sám pre celý „mančaft“, dokonca aj tri kánojky som postavil, ktoré dodnes jazdia a to je už 35 rokov....

Vy sám ste na tej vašej ako dlho jazdil ?

Ja na tej mojej som dlho nejazdil, pretože prišli na jar v roku 1950 dve dánske lode, originál z Dánska. Také, na akých sa malo jazdiť. Na základe dosiahnutých výsledkov bola jedna pridelená mne a druhá spomínanému Vamberovi na krátke trate. Ja som skôr inklinoval k tým dlhým tratiam, nakoľko som mal vždy veľa najazdené. Postupom času som sa preorientoval a mi bolo jedno, či idem 500m, 1000m, 10km, 50km alebo dokonca 200km Budějovice-Praha. Tento závod som vyhral a pritom som sa ešte aj vykúpal. V prvej etape som mal náskok asi 3 minúty a na poslednej priepusti v cieli prvej etapy v Červenej som sa vykúpal. Kým som ja došiel do cieľa, tak som stratil ďalších 5 minút. Takže na druhý deň začalo peklo. Najlepší bol vtedy Gric z Brna, ktorý mal vyrobenú domácu loď. Ja som mal Klepra, to bola rakúska loď, vtedy najlepšia na naše pomery. Takže ja som ho začal naháňať a do konca druhej etapy som ho „dojel“. Pamätám sa ako dnes, sedel pod mostom, mal tam surové vajcia, možno zo desať a pil ich. Prišiel za mnou a hovoril: “Počúvaj ty máš kleprovku, ja mám loď vyrobenú v Brne a mám sľúbené, že keď tento závod vyhrám, tak ju dostanem. Dohodnime sa!“ A to bol vtedy majetok, to ozaj boli veľké peniaze. Ja som ho zhaltoval, či sa zbláznil......Samozrejme, že som ho nepočúvol, ten pretek som vyhral a postavil som tam traťový rekord 13 hodín. Ten rekord už nebol prekonaný, lebo tam postavili priehradu. Už sa to nedalo prekonať, ani keď sa jazdilo rýchlejšími loďami. Zostal som rekordérom na večné časy. (Smiech)

Spomínal ste trať 500m, kedy sa objavila prvý krát na pretekoch táto vzdialenosť?

Objavila sa fakticky ihneď po OH v Londýne. Ešte v Helsinkách 1952 sa išlo 1 a 10km, ale už predtým na majstrovstvách sveta v roku 1950 sa išlo aj 500m. Tam som sa práve kvalifikoval na týchto 500m. Prebojoval som sa až do finále cez rozjazdy a medzijazdy. Na „pětistovku“ som skončil siedmy, ja špecialista na dlhé trate. Išiel som tam vtedy aj 10km a v K4 sme skončili na 4.mieste. Ešte čo sa týka tých 500m, v tom roku 1949 som vyhral na majstrovstvách republiky všetko, čo sa dalo, K1, K2 aj K4. Dá sa povedať, že to bol môj najväčší úspech.

Existuje niekde prehľad týchto vašich umiestnení ?

Mojich nie, kdeže. Tie neboli také významné. V dnešnej dobe, keby sa niekto len zúčastnil finále na MS, tak to je úspech. V tom čase sa hodnotili len medaily, prvé tri miesta.

Jazdil ste stále za Tatran....

Tam som jazdil dlho a až neskôr, keď vznikla Slávia UK Bratislava, kde šéfoval Čepčiansky, som prešiel tam a pôsobil som aj ako tréner.

Zúčastnil ste sa aj OH v roku 1952 v Helsinkách ?

Áno, tam som sa zúčastnil. Nominovali sme sa aj s Otom Kroutilom na K2 10km. K2 na 1km išla posádka - pražáci Klabouch, Dvořák. Oni si vyjazdili 1km a my trať na 10km. Večer pred pretekmi bolo losovanie a po ňom zistili, že na 1km nie je možné sa pohnúť z rozjazdy do medzijazdy. K.O. systém bez opráv. A dodnes neviem na čí popud, ale vedenie prišlo za nami a oznámili nám, že my pôjdeme ten 1km, kde neboli žiadne šance a oni dvaja na 10km, lebo že sú lepší. Nás obetovali, síce sme sa ešte pohli ďalej do medzijázd, ale potom už ani o krok. Oni tiež neskončili nejako slávne.

Sme v roku 1952, na vašich druhých OH. Ale medzitým bývali aj MS, ako sa vám tam darilo, získal ste medailu?

Nie. MS boli v roku 1950 a potom v roku 1954. Ale umiestniť sa na MS bolo ťažšie ako na OH, lebo bolo pravidlo, že na MS mohli ísť za každý štát dve lode. Prebojovať sa do finále na MS bolo oveľa ťažšie ako na OH.

A môžete nám popísať veľmi smutnú spomienku na OH 1956 v Melbourne ?

To je ozaj veľmi smutná spomienka. Ako som už hovoril, kvalifikovali sme sa s Ondrom Marekom na 10km K2. Lode sa odosielali mesiac predtým, nominoval sa tam na singli aj Čepčiansky, my ako debl. Mali sme vyfasované „mundúry“, mesiac dopredu nám robili všelijaké očkovania, lebo to bol iný kontinent. Deň alebo dva dni pred odletom som dostal telegram, že tam nejdeme, lebo ten a ten atlét zabehol skvelý čas a bolo nutné ho nominovať na OH. A tým pádom my ako posádka K2 sme zostali doma. Všetko bolo pripravené. To bol veľmi smutný koniec kariéry. Ja som stále pokračoval jazdiť, ale už som viac trénoval druhých, až si ma vybrali ako štátneho trénera špeciálne na OH v Ríme 1960. Ja som tam mal na triku všetko a stal sa nám taký malér. Naše družstvo tam išlo štafetu. Boli tam dvaja borci Čepčiansky, Špaček a tretieho si nepamätám. Ale ako štvrtý člen štafety mohol štartovať buď Pavelec z Nymburka alebo pretekár s prezývkou Piskloun, nemôžem si spomenúť na meno. Musel som vybrať jedného z nich, vybral som Pavelca, ktorý predtým vyhral tri krát preteky na 500m medzi nimi. Bolo z toho haló, že som nevybral Pražáka. Ale čo sa nám stalo? Keď sme išli tú štafetu, tak práve Pavelec sa na poslednom úseku cvakol. Teda sa vykúpal. Bol tam rozhodca Maďar, ktorý vedel slovensky a sme sa ho pýtali, či stačí s loďou doplávať alebo musí prísť na lodi. Nie, stačí s loďou doplávať. Pavelec doplával s loďou do cieľa a to nám stačilo, aby sme sa mohli kvalifikovať ďalej. Ale tí, čo sa nedostali ďalej, podali protest a keď sa im vyhovel, tak sa dostali ďalej miesto nás. Povedalo sa, že musí „dojeď“ do cieľa v lodi a nie s loďou. A to bolo zlééé. Tie reči potom a písačky okolo toho. A potom mi to zrátali..... Jáj a ten Piskloun sa volal Holý.

A čo sa týka štafety, to bola štafeta na 4x500m ?

Áno, dvaja išli tam, dvaja dole. Proste, keď špičkou preťal pomyselnú čiaru, tak mohol vyštartovať ďalší. Keď sa ulial, tak dostával trestné sekundy.

Pôsobil ste ako stále ako tréner ale mal ste svoje civilné zamestnanie projektanta. Dá sa povedať, že aj keď ste celý čas zostal trénerom, nikdy to nebola vaša platená profesia ?

Presne tak, ja som nikdy nebol ako platený tréner a vždy som mal svoje zamestnanie. A ako „závodník“ tak isto. Ja som trénoval a pretekal popri normálnom zamestnaní. Je fakt ten, že potom neskôr, keď som už trénoval, tak som už nejaké tie koruny dostával. Ale stále som zostal amatér.

Vy ste dodnes tréner Slávie UK. Včera, keď som vás prišiel požiadať prvý krát o rozhovor ešte minulý rok v Piešťanoch, práve som vás zastihol, ako dávate inštrukcie svojmu vnukovi. Bol ste jeho trénerom ?

Je to trošku zložitejšie. U mňa sa to mení tak každé štyri - tri roky. Ono to tak trvá tri-štyri roky, než človek niekoho vytrénuje. Už kedysi, keď sa to týkalo Lachkoviča, Dvorského a Kmiťa Milana, to boli reprezentanti. Ja som proste trénoval týchto ľudí maximálne štyri roky a posledný rok my ich zväz odobral a ten posledný rok medzi juniormi pracoval s nimi profesionálny zväzový tréner. No a to trvalo vždy štyri roky, než som postavil špičky a vždy to boli reprezentanti. Predtým to bol Lachkovič s Bučekom, potom tí traja, čo som hovoril a teraz konkrétne to bol Nebeský Ľubo a Matocha Tomáš. Predtým to bol Matocha Mário, ktorý tiež bol v reprezentácii. To sa opakovalo každé štyri roky a to bola vždycky taká moja „znechucovačka“. Bohužiaľ s tým som nemohol nič robiť, ten posledný rok to musí robiť profesionál.

Práve v súvislosti s vaším vnukom, ktorý bude prechádzať k mužom, ako vidíte jeho perspektívu ?

No oni sú odhodlaní pokračovať ďalej. Uvidí sa, podľa toho aké budú mať podmienky, lebo obidvaja ešte chodia do školy. Budú chodiť ešte jeden rok na strednú školu. Tomáš na športové gymnázium a Ľuboš obchodnú akadémiu alebo niečo také. Závisí dosť od toho ako to budú mať nabité, obaja budú maturovať, ale mienia pokračovať ďalej.

To je dôležité, lebo práve prechod z juniorov do mužov, tam sa stráca veľa dobrých pretekárov.

Dá sa povedať, že tam sa stráca tak 50% talentov. Buď nenájdu trénera, ktorý by sa ďalej o nich staral alebo nenájdu proste podmienky na šport. Lebo idú do zamestnania alebo na vysokú školu. Nemajú také podmienky, za ktorých by to mohli prevádzať ďalej tak dobre, aby boli v reprezentácii. Odpadajú úplne, nechajú to tak alebo niektorí pokračujú ďalej, ale nie tak špičkovo. Dosť to závisí aj na povahových vlastnostiach človeka.

Vnuk je pretekár, bol aj syn pretekár ?

Áno, aj syn bol pretekár, Miroslav. Bol dokonca dobrý pretekár, bol zaradený v reprezentačnom družstve, ale stala sa mu taká vec. Zlomil si nohu a raz došiel na motorke na tréning s nohou v sadre, tak tréner ho z toho kádra vyradil. Proste neviem z akého dôvodu, ale asi, že on má nohu zlomenú, je chorý a jazdí si na motorke. Syna to tak napálilo, že zanevrel na kanoistiku a prestal to robiť tréningovo. Ale obidve deti pokračovali, lebo to bolo v rodine aj jeho manželka bola reprezentantka (volal sa Čermáková). Samozrejme zostali pri vode a veľmi dobre behajú aj na lyžiach, čo majú sčasti aj po dedovi. Niežeby som sa chcel chváliť, je to fakt. A majú z toho radosť proste, aj z tej jazdy na lyžiach aj z tej jazdy na vode. Nerobia to ako by to bolo z donútenia, je to v tej genézy rodu, sa to ťahá a ich to baví.

Kanoistika to je stále o vzťahu človeka a vody, resp. ľudí medzi sebou na brehu. Ale v princípe na tej vode je to stále o tom, že človek sám sedí v lodi, má pádlo a musí sa sám presadiť. Môžete práve s odstupom tých 65 rokov zhodnotiť vývoj kanoistiky?

Dá sa povedať, že sú tu amatéri a profesionáli. Amatéri to musia robiť popri škole alebo zamestnaní, profesionáli na to majú čas celý deň. Teda môžu si rozložiť tréning na viac etáp a môžu sa tomu špeciálnejšie venovať. Ja... čo by som ako zmenil, keby som...fakt je ten, že predtým sa robili väčšie objemy. Skorej sa prichádzalo k výsledkom v tých objemoch, dnes by sa dalo povedať, že to je taký špeciálnejší tréning, tvrdší a už nie je celkom rozhodujúci ten pôvodný objem.

Napriek svojmu veku ste neprestal jazdiť prakticky dodnes s výnimkou nejakých zdravotných komplikácií. A vlastne sa pripravujete jazdiť opäť....

Dva roky som nebol na vode, ale chystám sa opäť. Prečo by som nešiel? „Z jara“ sa chystám zas. Samozrejme nie pretekať. Len tak pre radosť u nás v Karlovke. Prvý raz pôjdem ale doobeda, keď tam nikto nie je. (Smiech) To je pre istotu. Ale ináč môžem povedať toto. Zistil som, že človek niektoré veci, na ktoré si zvykne a vytvorí si pohybové návyky, tak tie sa nestrácajú ani po desiatich alebo dvadsiatich rokoch. Nedávno som bol na korčuliach. Po dvadsiatich rokoch boli síce prvé kroky neisté, ale behom pol hodiny sa všetky tie finty, čo som kedysi vedel, vrátili. A rovnako je to aj na vode.

Za rozhovor ďakuje a veľa zdravia a síl praje Ivan Sýkora

august 2004/marec 2005

Ján Matocha počas rozhovoru živo gestikuloval... Foto: autor

Ján Matocha počas rozhovoru živo gestikuloval... Foto: autor

Ján Matocha je stále aktívny ako tréner a na brehu sa pohybuje pravidelne na všetkých pretekoch sezóny. Foto: autor

Ján Matocha je stále aktívny ako tréner a na brehu sa pohybuje pravidelne na všetkých pretekoch sezóny. Foto: autor

Ján Matocha na vode vo svojej najlepšej sezóne, ale pozor na vodu sa chystá aj tento rok ako 82-ročný. Foto: archív J.M.

Ján Matocha na vode vo svojej najlepšej sezóne, ale pozor na vodu sa chystá aj tento rok ako 82-ročný. Foto: archív J.M.

Reprezentant Ján Matocha pred odchodom na OH 1948. Foto: archív J.M.

Reprezentant Ján Matocha pred odchodom na OH 1948. Foto: archív J.M.



Diskusia k článku:

Anonym

To si sa teraz zobudil, Ty anonym? Dobre ráno!!!!

Anonym

Tazko na cvicisku, lahko na bojisku!!! kto to povedal? no predsa Jendo

rocky

Krasny clanek o panu Matochovy...

Chtel bych pridat ze jsem puvodne z nymburka a po OH se Mirek Pavelec zacal ucit eskimaka!

Jiste i jeho tento prusvih hohne mrzel...

A v roce 2003 na mistrovstvi sveta v USA v Gainsvillu jeden american vzpominal na Pavelcovo "udelani" ve stafete!

Stal se tim svetoznamej proti jeho skromne vuli.

Jentak mimochodem i Plavec jak se mu rikalo nakreslil a postavil radu lodi. Jednu singlovku pro Poldu, Polakovice,

kterou jsem pozdeji postavil si i ja.

Anonym

Neviem ci James Bond ale mne sa zda ze je to Alain Delon. Proste uplny stramak

Martin Mišik

Velmi pekny a inspirativny rozhovor. Mimochodom, myslite ze podobnost fotografie Jenda Matochu z 1948 a Jamesa Bonda je cisto nahodna?

Anonym

Vyborny rozhovor pan Sykora, Jendo si tu pozornost zasluzi

K.A.

Späť na zoznam aktualít
Slovenské elektrárne
DAK Kiaba Nováky
MSM GROUP
KINET - internet a televízia
Slovenský pohár 2018
1. KOM
100,0%
1 145,00
2. NOV
76,3%
874,00
3. PIE
73,9%
846,50
4. ŠAM
69,0%
790,50
5. TAT
51,0%
583,50
Tip od vás...
Ak ste narazili na zaujímavý článok alebo informácie, dajte nám o nich vedieť, radi ich spracujeme a následne uverejníme.
Mediálny partner
Slovenská tlačová agentúra