4 otázky pre stále mladú Bobkovú Janu

Dodnes aktívna pretekárka (super!!!) a aj trénerka v jednej osobe, členka ŠKP Bratislava, dlhoročná československá reprezentantka, účastníčka OH, Bobková Jana.

Sýkora Ivan | 01.06.2004 09:12:55

1. Zaujali ste ma už dávno predtým, než som vedel, kto ste . A síce vaším charakteristickým povzbudzovaním z brehu, kedy pri jednom zo štartov Trenčíne sme stáli vedľa seba a sama ste ma upozornila, že aby som sa nezľakol, keď začnete kričať. Takže moja prvá otázka znie: Ako je to s tým vaším krikom ?

No kričím....(smiech). Je to ťažko povedať, že prečo ? Keď som pretekala, tak sme mali s otcom vlastný pokrik, resp. piskot. Hoci by som rada, neviem pískať a tak kričím. Lebo pre mňa, keď môj otec zahvízdal, vedela som presne, čo ktorý ten tip piskotu znamená. Zdvihnúť sa, vystrieť sa, natiahnuť ruky, “rozdýchať“ to, ukľudniť to, natiahnuť záber, aby bol silnejší. Proste v tom zlomku sekundy v tom okamihu toho zapískania sa mi všetko to, čo mi vtĺkal do hlavy počas tréningu zrazu preblesklo a vedela som, čo mám urobiť. Čiže môj pokrik nahrádza ten piskot. Keby som vedela, tak pískam, ale prišli by všetci o uši. Ťažko môžem počas preteku kričať všetko, čo má robiť. Preto, keď zakričím: “Poď rozbaľ to!“ napríklad, tak to znamená: zdvihnúť sa, natiahnuť záber a pridať trošku sily. A na tréningu k tomu dostanú aj vysvetľujúci monológ . Každý tréner má ten svoj typický pokrik a myslím si, že to je tak trochu aj ventilácia pre toho trénera. Síce najdôležitejšie a hlavné, je dať tým krikom pretekárom pokyn, ale veľa trénerov tým svojím krikom jednak odbúravajú stres z toho, že ich zverenec je na trati a hlavne majú pocit, že im dodajú energiu akoby telepaticky. Je to možno smiešne, ale je to tak. To isté robia aj futbaloví tréneri, ktorí pokrikujú na svojich zverencov aj keď to neregistrujú. Ja sa často pýtam mojich chlapcov, či ma počujú. Odpovedajú, že nie, ale mal som taký pocit. To je také to podvedomé vnímanie. Sú už tak naučení na určitý druh kriku, na môj hlas, že to zaregistrujú a tým pádom asi vedia, čo majú urobiť. Takže preto kričím a viem, že kričím hrozne. Už mám aj hlasivky preč.

2. Sčasti ste mi odpovedali aj na moju druhú otázku a síce, či si myslíte, že vaši zverenci vnímajú vaše pokyny a dobre mienené rady, alebo je to skôr vaša vnútorná potreba ?

Nie je to ani tak vnútorná potreba, lebo oni síce po preteku povedia, že ani poriadne nevedel, či a čo som mu kričala. Ale objektívne vidím, keď si ich natáčam, že ja keď zrevem, tak oni reagujú, vidím, že to urobia . Sami vidia, aha tu som to urobil zmenu. Asi si oni sami počas toho stresu ani neuvedomia, že to počuli a urobia to, čo urobiť majú. Verím, že to je dôležité. Myslím si, že tréner, ktorý stojí na brehu, mlčí a “sterilne” pozerá na vodu a svojich zverencov, nemá čo na tom brehu hľadať....Ten tréner to má so svojimi zverencami prežívať, on by si to dokonca mal aj vykričať. Mal by tie svoje rady poskytnúť aj takýmto spôsobom.

3. Aj keď len v rámci tejto rubriky, predsa len trošku odbočím od témy, máte vy osobne v pamäti zapísaný svoj najväčší úspech ako pretekárky, prípadne porozprávajte nám o svojej kariére ako pretekárky. Určite o jednom veľkom úspechu viem, aspoň ja sám ho tak vnímam, že ešte dnes ste stále aktívna pretekárka a v pohode predbiehate oveľa mladšie pretekárky.....

To je ale...ako to vôbec pomenovať. To je hrozné, že v našej kanoistike 43-ročná žena ešte dokáže pretekať s inými. Ale pre mňa je to zábava, ja to už beriem ako “fun”. Proste, keď som závodila, bol to čiastočne stres a z veľkej časti zábava. Teraz je to vyslovene zábava, ja sa bavím neuveriteľne a neviem si predstaviť, že by som nepretekala, lebo je to pre mňa aj uvoľnenie z pretekov. Okrem toho sú to aj “bodíky“ pre oddiel, tak prečo nie. Na druhej strane vidím, že aj mojím deckám to robí dobre, keď vidia, že ich trénerka nestojí len na brehu a nehučí na nich, čo majú robiť. Ale je schopná ukázať, že ešte sa dokáže aj sama popreháňať a je schopná sa vyšťaviť a byť unavená ako oni. A môj najväčší úspech ? Ťažko povedať najväčší úspech...V rámci Československa toho bolo dosť, ja som mala 24 titulov majsterky republiky, som majsterka športu na základe dosiahnutých titulov. De facto som 11 rokov bola v štátnej reprezentácii. Je pravda, že ženská kanoistika bola vtedy na nižšej úrovni. Ale aj vďaka tomu, že bola a tvrdím to, že je tak aj teraz, že ženská kanoistika je ešte dosť zaznávaná. Nikto sa ženám špeciálne nevenoval, nevenuje a pokiaľ nepríde niekto iný, tak sa ani nebude venovať. Čo je večná škoda, lebo ja si myslím, že trénovať ženy je úžasné, ženy sú schopné trénovať veľmi zanietene. Sú schopné neuveriteľných výkonov a povedala by som, že sú výkonnostne stabilnejšie než muži. Vyrastala som totižto medzi chlapcami v lodenici. Zo začiatku tam neboli žiadne dievčatá, tie tam prišli až keď som mala tých 14-15 rokov a ja som vlastne vyrastala medzi dospelými chlapmi a videla som, že sme boli na sústredení a stačilo aby sa jeden pohádal s druhým a už to na ich výkone bolo vidieť. Naopak, ja osobne som jazdila s dievčinou, ktorá ma nemala príliš rada a napriek tomu sme boli dobré a vyhrávali sme v rámci Československa. Proste, baby sú schopné na vode si odmyslieť osobné problémy, sadnúť a ísť, lebo chcú niečo dokázať. Keď má baba ctižiadosť, tak ju má neuveriteľnú a takmer neovplyvniteľnú inými vonkajšími vplyvmi. Čo je fantastické a je strašná škoda, že na Slovensku nie je nikto, kto by sa chcel tomu vážne venovať. Takže asi tak. A závod, ktorý som mala rada a ktorý sa mi páčil? Neviem...nezabudnuteľná bola olympiáda, bola som v Moskve (OH v roku 1980 pozn. redaktora). a aj keď som teda tam bola nováčik a absolútny outsider , tú atmosféru mi nikdy nikto nevezme a doprajem ju každému, kto sa má šancu nominovať, aby sa nominoval, lebo to je proste niečo, čo treba prežiť. To si do smrti budete pamätať, je to fantastické. Čo sa týka pretekov, veľmi dobrý pretek bol, keď mala byť olympiáda v Los Angeles (pre mladých pretekárov pripomínam, že sa písal rok 1984 a zúril socializmus a studená vojna medzi ním a zvyškom sveta, snáď sa to v dejepise učíte...a prebiehal bojkot olympiády zo strany soc. krajín, pozn. redaktora) tak bol náhradný pretek, akási náhradná olympiáda socialistických krajín. Bolo to v Berlíne na takej dosť chlpatej vode, boli tam dosť silné vlny. Tá sezóna bola pre mňa asi najlepšia, dobre mi to jazdilo a skončila som štvrtá, z čoho som bola v šoku. Bola som ale vtedy dosť vyhecovaná z toho, že nám zase ako obvykle nikto neveril. Ja som bola týždeň po slabšom úpale, za čo mi môj otec hrozne vynadal. Musela som tri dni úplne odpočívať, tak som si povedala, že aspoň niečo mu vrátim z toho, čo do mňa investoval , aj keď do mŕtva, aj keby som mala zomrieť (zaujímavé túto myšlienku použil v ten istý deň v rozhovore aj Tomáš Czépy pozn.redaktora), keď to má byť posledný závod, tak nech je posledný. A ten sa celkom vydaril. Ináč ja som mala rada všetky preteky, my sme chodievali aj na púťaky, aj na kvalifikáče, aj na regaty a mne každý závod bol niečo úplne úžasného. Proste taký ten vnútorný pocit, že aha závody, ide sa pretekať, už ideme na to, akési šteklenie v prstoch a bolo jedno, či to bol puťák alebo veľký závod. A to je stále, to vo mne zostalo, preto závodím. Prídem na preteky, uvidím vodu a už cítim, ako by som chcela ísť. Ako včera tu v Novákoch, ešte škoda že sa nejde 500ka, lebo ten štart na nej, to je taký adrenalín ako blázon. Takže keď to mám zhrnúť, nemôžem povedať o nejakom závode, že bol extra, všetky boli úžasné. Ja som bola rada, že som mohla robiť šport z povolania, bola to úžasná etapa môjho života a splnilo sa mi to, čo som si ako dieťa vysnívala. Závidím všetkým ľuďom, čo sú schopní a majú možnosť robiť šport ako svoje povolanie ďalej. Proste, keď to niekto robí s láskou, robí to rád, dobre, tak je to fantastické!

4. Fajn, skúsime ísť ďalej. Ste trénerka mládeže v ŠKP, ja vnímam tento oddiel ako oddiel dospelých. Aké máte vy podmienky na prácu s mladými v ŠKP a ešte rozšírim svoju otázku ako vidíte celkovo súčasnú slovenskú kanoistiku práve z pohľadu mládeže ? Nemyslím to z pohľadu reprezentácie, ale skôr z pohľadu členskej základne.

Široká základňa prakticky neexistuje, pozrite si C1 13ročných na týchto pretekoch a uvidíte, že tam štartuje jedna loď. Vymierajú nám kanoisti, čo je hrozné, lebo to bola pôvodne základná kráľovská disciplína československej kanoistiky, kajakári začali mať úspechy až neskôr. Keď som skončila so športom, chcela som mať rodinu, začala som sa venovať práci. Po desiatich rokoch normálneho života som zistila, že sa chcem k tomu športu vrátiť. Aj z dôvodu, že mi dorastal syn a začala som si všímať, čo sa deje okolo vody a všimla som si, že je čím ďalej menej detí. Resp. tie deti aj sú, v kategóriách 11-13 rokov ako tak, ale v ml. doraste tam to už nie je bohviečo, st. dorast to začína byť zúfalé a prechod zo staršieho dorastu k dospelým sa podarí iba tým, ktorí sú maximálne hviezdy v doraste, ale to ešte neznamená, že budú v dospelých dobrí. Pretože pozrite si v akom veku dospelí kanoisti a kajakári žnú úspechy, to sú “starí chlapi“ blízko tridsiatky, mnohí aj nad tridsiatku, napriek tomu sú úspešní. Ale mali ešte šťastie, že zachytili tú starostlivosť prechodu dorastencov do dospelej kategórie. A k tej druhej časti otázky: slovenskú kanoistiku mládežnícku a juniorskú robia ľudia, ktorí to robia pretože to majú radi a nie preto, že to majú ako zamestnanie. Každý z trénerov mládeže to robí vyslovene pretože, lebo jednoducho nemôže ako človek bez toho existovať a každý to robí aj preto, že má rád kanoistiku a nechce aby skapala, doslova !! To je boj o presadenie sa v rámci oddielu, to je boj s mnohými rodičmi, ktorí nezdravo lipnú na svojich deťoch, čoraz viac sa to zhoršuje a čo je ešte nepríjemnejšie, tie deti sa boja tvrdej práce a kanoistika je o tvrdej práci. Sú to veci, ktoré by mohli teoreticky odradiť, ale ja som ten typ, že keď som zbadala prekážku, tak som ju nikdy neobišla, ale radšej som sa rozbehla a snažila som sa ju prebúrať. Prekážka neznamená, že sa to nedá. Napr. niekde musí existovať dieťa, ktoré bude chcieť jazdiť a keď to dieťa existuje, tak ho chcem mať a chcem to s ním vydržať. Ale nie takým rýchlo kvasným spôsobom, že urobíme st. žiakov alebo ml. dorastencov hviezdy a tie nám po dvoch rokoch skončia, lebo budú “vyzávodené“ a unavené, budú mať toho plné zuby a ešte povedia, že nemali žiadne detstvo. Radšej to budovať postupne, aby v tom druhom roku ml. dorastu a v st. doraste, aby boli už tak trénovaní, že jednak si užili aj to detstvo, že bola pri tom športe aj sranda a že teraz to pomaly končí a začína normálny život a tvrdá rehola. Na to ich treba zvykať, to sa nedá prinútením, oni si samé musia uvedomiť, že to vlastne robia preto, že ich to baví. Väčšina trénerov kričí na tréningu, to je pravda, dokonca som schopná vynadať, keď nerobí to alebo ono zle. Ale nestačí len na nich dupať, ale treba im vysvetliť aj prečo na nich dupete ! A treba si stále zachovať taký pocit, že ste úrovni viac menej seberovných partnerov. Nevodiť ich za ručičku, ale dostať to do pozície, aby to robil preto, že vie, že to je pre neho dobré a dôležité. Netvrdím, že z mojich detí vyrastú majstri sveta, ten sa narodí raz za 10 rokov a ja nebudem mať to šťastie, aby som ho trénovala. Ale každopádne to budú normálni slušní ľudia, ktorí budú vedieť, že zadarmo nič nie je a že všetko si treba oddrieť. Slovenská kanoistika robí chybu, že sa strašne málo venuje kategórii st. žiactva, ml. dorastu a dôraz sa kladie iba na tie dospelé hviezdy, ale tie za pár rokov skončia a kto príde potom? Treba zmeniť veľa vecí a hlavne v ľuďoch to treba zmeniť, v ich myslení. Majster sveta nám nepadne hotový z neba na zem, toho si musíme my sami vyrobiť. Takže asi tak.

Zaujímavé, ja sám cítim potrebu viac hovoriť a tým trošku prispieť k zmene v riešení problematiky práve toho prechodu dorast dospelí. V našom budúcom rozhovore sa tomu povenujeme viac.

5. Na záver mimo rubriky piata záverečná otázka, keďže sme boli na M SR DT , ako sa vám páčia samotné preteky a aj celkovo priamo tu v Novákoch ?

Ja chodím do Novák strašne rada a chodila som aj keď som bola ešte pretekárka.

Rada sem chodím a teraz to nehovorím preto, že sme tu a robíme rozhovor v Novákoch, ale mne sa hrozne páči čo robia a ako to robia. Mne sa veľmi páči to prostredie, žiaľ dnes im nevyšlo počasie. Ale to sa nedá objednať ! Ozaj sa mi tu páči aj prostredie aj atmosféra, dosť som ľutovala, keď sa tu vyrúbali stromy, tie mi tu chýbajú. Dúfam, že rýchlo niečo dorastie. Osobne sa tu vždy dobre cítim aj na Majstrovstvách SR aj na Nováckej päťstovke. Je tu ozaj super atmosféra, myslím si, že veľa ľudí sem chodí rado, že sem chodia radi aj preto, že je vidieť, že ten oddiel tu žije. Tí ľudia na tom robia spoločne, tu vidíte aj trénerov, aj rodičov, ten oddiel jednoducho žije a to je z toho cítiť. Takže môžete mať urobené super preteky, keď nie je atmosféra, tak sú tie preteky zabité. Ale práve tu tá atmosféra je, tu sa dá zvládnuť aj ten dážď !

Fajn, ďakujem veľmi pekne ! A na záver prajem veľa úspechov pri vode aj v živote !



Diskusia

Buďte prvý, kto napíše komentár k článku
4 otázky pre stále mladú Bobkovú Janu“.

Späť na zoznam aktualít
MSM GROUP
KINET - internet a televízia
Slovenský pohár 2019
1. KOM
100,0%
1 235,00
2. PIE
70,0%
864,00
3. NOV
68,7%
849,00
4. TAT
41,1%
507,50
5. ŠAM
38,9%
480,50
Nedávne a najbližšie podujatia
MSR Majstrovstvá Slovenska - dlhé trate
07.05.2021 | Nováky, jazero
I. Svetový pohár - šprint
14.05.2021 | Szeged, HUN
ODLOŽENÉ Jungov memoriál
15.05.2021
II. Svetový pohár - šprint
21.05.2021 | Barnaul, RUS
ME Majstrovstvá Európy
03.06.2021 | Poznan, POL
Tip od vás...
Ak ste narazili na zaujímavý článok alebo informácie, dajte nám o nich vedieť, radi ich spracujeme a následne uverejníme.
Mediálny partner
Slovenská tlačová agentúra